Nepomenovaný - 72.časť

"Ďakujem. Je naozaj prekrásna." 

Zdvihla som sa zo stoličky, pobozkala ho na líce a hlboko objala. Neuvedomovala som si, či je to správne. On však reagoval úplne prirodzene. Objal ma tiež. Keď som sa odtiahla a pozrela na neho, na svojej tvári mal stále neodolateľný úsmev. 

"Nie je krajšia ako tvoje oči, keď sú plné radosti. Pozeral by som do nich aj celý deň." vyznal sa. 

Vošla mi červeň do líc a sklopila som zrak. Pritiahol si ma k sebe a ja som spadla do jeho lona. Objal ma okolo pása a hravo sa usmieval. Svojim pohľadom prepaľoval moju hanblivosť. 

"Si nádherná, Lívia. Moja nežná princezná." šepol mi do vlasov a mne na dve sekundy zastalo srdce. Potom trikrát silno zabúchalo. Zrazu zazvonil telefón. Nebol však môj. Smutne pokrčil plecami a pustil ma. Ja som sa neochotne vrátila na svoju stoličku. Vytiahol mobil z vrecka a keď sa pozrel na displej, zvážnel. Po dvoch zazvoneniach zdvihol. 

"Prosím." jeho oči potemneli a hlas mal neprístupný. 

"Nemôžem teraz...Mám iné plány... A čo by si chcel?... Nie, naozaj dnes nemôžem..." 

Hovoril stroho a bol mi otočený chrbtom. Občas si prehrabol vlasy. Za ten čas, čo sme boli spolu som postrehla, že, keď to robí, cíti sa nesvoj. Pokračovala som v raňajkách a obdivne sa pozerala na kytičku na stole. Po chvíli si sadol oproti mne a pozeral na mňa ako jem. 

"Budem musieť o dve hodiny odísť." povedal mierne smutno. Smútok doľahol aj na mňa. 

"Je to v poriadku. Môžeme sa stretnúť potom, keď budeš mať čas na mňa." pozrela som na neho chápavo. 

"Lívia?" moje meno v jeho ústach znežnelo. Prekvapene som na neho zažmurkala. 

"Ja už neodídem. Chcem tu ostať s tebou." povedal isto, akoby tušil, aké myšlienky mi víria v mysli. Nevedela som, čo povedať iba som na neho s láskou pozerala. 

"Ďakujem, byť s tebou je pre mňa liek." vyznala som sa mu. Jeho pohľad sa zmenil a zjemnel. 

"Dám ti kvety načas do vody, dobre?"

Prikývla som. 

Ani neviem ako, tie dve hodiny ušli rýchlo. Nasadli sme do jeho auta a on ma odviezol naspäť do chatky k rodičom. Keď zastal, chvíľu mlčal a potom sa otočil ku mne. Premýšľala som. Už teraz cítim, ako mi bude chýbať. Pohladil ma po tvári. Vedel čítať v mojom pohľade. 

"Neboj sa, princezná. Uvidíme sa čoskoro. Je pre mňa nádherné vidieť ťa opäť a môcť sa ťa dotýkať." jeho vyznanie na mňa pôsobilo upokojujúco a zároveň vo mne zanechávalo pocit neutíchajúcej túžby po ňom. Nikdy by som nečakala, že sa to medzi nami zmení takýmto spôsobom. Objala som ho. Vdychovala jeho vôňu. Stačilo mi to tak. 

"Ale ako sa mi ozveš?" pýtala som sa potichu, skôr sama seba ako jeho. Začul to. Odtiahol sa a potom sa zo široka usmial. Vytiahol mobil z vrecka kabátu a ukázal naň. 

"Dáš mi, prosím, tvoje telefónne číslo?" uškrnul sa. 

Zasmiala som sa a vyťukala mu ho do mobilu. Chvíľu niečo nastavoval a potom mi zazvonil mobil. 

"To som ja." usmial sa na mňa. 

"Keď budeš čokoľvek potrebovať, kedykoľvek mi zavolaj. Aj v noci." žmurkol na mňa a hravo sa usmial. 

"Už dlho som na túto chvíľu čakala." povedala som náhle a potom som si uvedomila, že som to povedala nahlas. Prekvapene na mňa zdvihol obočie a zadržiaval úsmev. Zahanbila som sa. 

"Prosím ťa, hlavne dávaj na seba pozor a nikam nechoď sama." povedal starostlivo, otvoril dvere a potom otvoril aj mne. Naklonil sa ku mne a nežne ma pobozkal na líce. Podal mi moju kytičku, nasadol naspäť do auta a keď odchádzal, zakýval mi. Ešte chvíľu som tam stála a čakala, kým úplne nezmizne v diaľke. Potom mi zapípala sms-ka. 

Už teraz mi chýbaš. 🙂 

Usmiala som sa a telefón si tisla k srdcu. Ihneď som mu odpísala. 

Aj ty mne. 🙂