Nepomenovaný - 75.časť

Rozbúchalo sa mi srdce a do podbruška mi vbehlo niekoľko motýľov. Ihneď som mu odpísala, že určite! Ospravedlnila som sa návšteve a vyšla von. V tom nadšení som si zabudla vziať kabát a vyšla som iba v šatách a saku. Joel stál opretý o auto a jeho tvár bola hravá a plná radosti. Ihneď som sa mu vrhla do náručia. Chvíľku iba prekvapene stál a potom ma tiež objal okolo pása. 

"Ahoj princezná, rád ťa vidím. Kde si si nechala kabát?" usmial sa pobavene. Zasmiala som sa spolu s ním. 

Zrazu niekto otvoril dvere. Bol to Lukáš. Jeho pohľad bol vážny. Joelova tvár tiež zvážnela. 

"Lívia, zabudla si si kabát. Chcel som ti ho doniesť." usmial sa na mňa a podržal mi ho, aby som si ho obliekla. Trošku neochotne som tak urobila. Sledovala som pri tom Joela. Tváril sa neprístupne, ale zároveň pokojne. 

"Chcel som sa ti ešte predtým, než odídem, ospravedlniť za svojho otca. Jeho dohadzovanie bolo nemiestne." povedal, akoby Joela ani nevidel. Potom sa otočil k nemu a podal mu ruku. 

"Ahoj, ja som Lukáš, Líviin kamarát." 

Joel zodvihol obočie. Sledovala som ako zovrel sánku a prehrabol si ofinu. Potom prijal jeho ruku. 

"Joel. Líviin záchranca." uškrnul sa na neho. Musela som sa usmiať. Hoci Lukáš vniesol do tejto chvíle jemné napätie, páčilo sa mi ako to Joel poňal. 

Lukáš sa rozlúčil, nasadol do auta a nepríjemná chvíľa zmizla spolu s ním. 

Potom sa Joel opäť zahľadel na mňa. Nič nehovoril, dokonca ani v jeho očiach nebolo vidieť výčitku. Iba si užíval túto chvíľku. 

"Odbehol som si, aby som ti poprial ten najkrajší nový rok. Nech je pre nás výnimočný a požehnaný od Boha vo všetkom, kam spoločne výkročíme. Nech náš vzťah budujeme na Ježišovi a je plný dôvery a lásky." hovoril popri tom ako ma držal za ruky. Dojímali ma jeho slová. Hoci ešte stále nepovedal, že ma miluje, jeho činy hovorili, že som pre neho výnimočná. 

"Takže medzi nami je vzťah?" odhodlala som sa spýtať. Usmial sa a pobozkal ma na líce. 

"Azda po tom včerajšom bozku pochybuješ? Myslel som si, že tomu dáme čas a pôjdeme na to pomaličky, ale ty si proste taká sladká, že mi nič nebráni v tom, aby som sa tebou nechal unášať." oči mu pri tých slovách žiarili šťastím. Ja sama som sa usmievala a nevedela sa nabažiť jeho pohľadu. Do mysle mi vošlo meno Miriam. 

"Ani Miriam?" Joela prekvapila moja otázka, ale neznervóznel. 

"Babička ti o nej rozprávala, však?" spýtal sa trochu vážne. Prikývla som. 

"Je to na dlhšie rozprávanie a ja ešte musím odísť. Sľúbil som babičke, že sa za ňou zastavím a pozdravím aj jej sestru s manželom." 

"Chápem." povedala som trošku sklamane a sklopila som tvár. Ihneď mi ju zdvihol a pozrel na mňa horúcim pohľadom. 

"Si pre mňa jediná. Ty si dokázala po dlhom čase otvoriť moje srdce. Niet žiadnej inej. Sľúbil som ti, že ti neublížim." keď to hovoril, pozeral na mňa takým pohľadom, že sa mi rozbehlo srdce rýchlosťou blesku. Takmer som zabúdala dýchať. Hlboko ma objal a svoju tvár vnoril do mojich rozpustených vlasov. Nepotrebovala som viac slov. Toto  vyznanie bolo dostatočným vysvetlením všetkého.