Nepomenovaný - 8.časť

Usmial sa. Ja snáď opäť odpadnem, pomyslela som si. Dýchala som zhlboka a nemohla som odtrhnúť oči z jeho tváre. Tak veľmi mi chýbal. Aj keby som sa ho nemohla nikdy dotknúť, postačí mi pohľad na neho. Jeho prítomnosť ma liečila. Úplne som zabudla, čo sa stalo. Stačil mi on. Jeho blízkosť.

"Myslím, že som skutočný. Predstava by ti neuvarila čaj." podal mi hrnček s tou známou slastnou chuťou. 

"Úžasný čaj." povedala som bez premýšľania a z chuti sa napila. 

Prekvapene na mňa pozrel. Jemne som sa začervenala a snažila sa sústrediť na čaj.

"Dúfam, že ti neublížil?" spýtal sa so zovretými päsťami a vážnou tvárou. Úsmev opäť zmizol v rovnej čiare plných pier.

"Vďaka tebe, nie. Opäť som ti vďačná za pomoc." placho som na neho pozrela. Prehrabol si ofinu, ktorá mu padala do očí a snažil sa ju dostať na miesto, kde mal vlasy spojené v gumičke. Bol neodolateľný. Vlasy, úsmev, oči, brada, jeho telo, všetko to u neho ladilo, akoby ho vytvorila ruka dokonalého majstra. Klopila som zrak a vzápätí na neho opäť hľadela, aby som sa utvrdila, že je naozaj skutočný. Videla som ako stísa sánku. Akoby bojoval s niečím neviditeľným. 

"Čo si tam robila?" pozeral na mňa s jemným hnevom zmiešaným s obavami. Nebola som si istá tým pohľadom a jeho otázkou. Keby som nevedela ako sme sa naposledy rozlúčili, myslela by som si, že má o mňa strach a záujem. U neho to však nebolo úplne isté.

"Kamarát ma pozval na chatu. Chcela som si oddýchnuť. Posledné týždne boli pre mňa trošku náročné. On...." preglgla som pri predstave na Vila, do očí sa mi vtisli slzy. Rozspomenula som si, čo sa vlastne stalo.

Prisadol si ku mne na sedačku a prvýkrát mi chytil moje ruky. Bolo to nezabudnuteľné. So sklopeným zrakom som hľadela na naše spojené ruky. Nechcem, aby sa to skončilo. Ostaňme takto, prosila som v sebe. Potom som oči zodvihla k nemu. Napadla mi myšlienka.

"Čo si tam robil ty?" spýtala som sa s obrovskou zvedavosťou.

Ruky dal naspäť k sebe a zadíval sa na zem. Keby som to vedela, nepýtala by som sa to. Prosím, chyť ma opäť, kričalo moje srdce. Vnútro ma pálilo od túžby chytiť ho. Privretým hlbokým pohľadom na mňa pozrel a povedal tichým hlasom: "Boli tam moji priatelia, šiel som ich tam pozrieť. Chvala Bohu, že ma tam viedol." Zahľadel sa do neznáma. 

Zamyslela som sa. Jeho priatelia? Kto? Boh ho tam viedol? Čo to akože je? 

"Si hladná?" vytrhol ma z premýšľania jeho hlas. 

"Ani nie, postačí mi tento skvelý čaj. Je ako balzam na dušu." zahľadela som sa do hrnčeka.

"To je." opäť sa pousmial a ľahkosť vošla do jeho očí. 

"Budeš tu, aj keď teraz zaspím?" opäť ďalšia myšlienka bez toho, aby som sa zamyslela, či ho nezaskočím. 

Vnímavo si ma prehliadol a prikývol.

"Neboj sa, len si v kľude oddýchni." povedal a na tvári mu zahral rovnaký tajomný úsmev, ako keď sme sa naposledy lúčili. Tentokrát mi dal prísľub, že ho uvidím. Hľadela som na neho a on na mňa. Rozprávali sme sa bez slov. Hoci som nevedela, kto je, moje srdce áno. Vďaka ráno. Príď skoro. Zavrela som oči a snívala.