Nepomenovaný - 80.časť

Ráno bolo krásne biele. Mala som pocit, že sneh ešte o niečo podrástol. Keď som zišla dole na raňajky, Filip a ani Lukáš už u nás neboli. Vydýchla som si úľavou. Ocko sedel za stolom, pil kávu a niečo študoval na tablete. Zdvihol hlavu, keď som si sadla oproti nemu. 

"Dobré ráno, dcérka, ako si sa vyspala?" 

"Dobre ocko, Max je už doma?" spýtala som sa so záujmom, či je brat v poriadku. 

"Áno, prišiel tesne po tom ako si si išla ľahnúť." spokojne som prikývla. 

"Liv, budeme sa musieť vrátiť domov skôr. Mám neodkladné pracovné záležitosti." povedal s jemným smútkom v hlase. Usmiala som sa na neho s pochopením a objala ho. Cítila som ako sa uvoľnil. 

"Je to v poriadku, ocko. Ľúbim ťa." pozrel sa na mňa a pohladil ma po tvári. 

"Tvoja tvár sa mení, moja malá princezná. Vidím ti to aj v očiach." položil dlaň na moje líce a ja som mu ju chytila do svojej. 

"Neboj sa ocko, som v úplnom poriadku. Boh sa o mňa stará." usmiala som sa na neho s pokojom a istotou. Prikývol. 

"Iste." povedal rezignovane a podal mi pohár s džúsom. Opäť som ho silno objala. 

"Som šťastná, že si môj ocko. Si to najväčšie požehnanie, spolu s mamkou a Maxom." pousmiala som sa na neho a jeho tvár sa rozžiarila radosťou. 

"Moja milá dcérka. Mrzí ma, že tu spolu nemôžeme byť dlhšie. I keď všimol som si, že rada mizneš, keď to najmenej čakám." žmurkol na mňa a ja som som sa potajme usmiala. 

"Je to v poriadku ocko, aj tak mi písala Anetka, či by som jej o tri dni neprišla pomôcť s kontrolou kníh. Má k nám v polovici januára vraj prísť nejaký investor." 

"Chápem. Takže, hor sa do pracovných záležitostí." 

"To už hneď v novom roku hovoríte o práci?" prisadol si ku nám Max s úsmevom. Ospalo si pretrel oči. 

"Braček, rada ťa vidím." vrhla som sa mu okolo krku a objala ho. 

"Ó, koľká vrúcnosť. Toto mi bude chýbať." 

Všetci sme na seba prekvapene zažmurkali. Dokonca aj mamka, ktorá chystala niečo v kuchyni si k nám prisadla. 

"Musím vám niečo povedať." povedal Max vážne.

Ocko prikývol, akoby tušil. 

"S Martinom sme sa dohodli, že sa budúci týždeň vrátime naspäť."

Videla som, ako sa mamke oči zaplnili slzami. Mne sa do srdca vkradol jemný smútok. 

"Aj Martin ide s tebou?" prekvapene som sa spýtala. 

"Áno, biznis už mám zabehnutý, takže sme sa dohodli, že dvom nám to pôjde rýchlejšie." pousmial sa hravo na mňa Max. Opätovala som mu úsmev, i keď v hĺbke srdca som vedela, že mi bude chýbať. 

"Už si sa definitívne rozhodol?" vstúpila do rozhovoru mamka. Bolo vidno, že v jej vnútri sa hromadí množstvo smútku.