Nepomenovaný - 82.časť

Keď sme sa z dovolenky vrátili domov, všetko bolo ako predtým. Iba naša rodina zosilnela a začala stáť na rovnakých základoch. Zistili sme, že nás veľmi baví spoločne hovoriť o Ježišovi ako o našom blízkom priateľovi, ktorý je činný v našich životoch. Cítili sme sa slobodnejší. V omnoho väčšom pokoji sme vyprevadili aj Maxa a Martina na letisku. S prísľubom, že sa čoskoro uvidíme, aj s Maxovou snúbenicou. Priznal sa predtým ako mal odísť, že ju chce požiadať o ruku a ukázal nám prstienok, ktorý strážil ako poklad. Tešila som sa z jeho rozhodnutia. V hĺbke srdca som snívala o dni, kedy ja sama zažijem niečo podobné. S Joelom. 

Dni sa dostávali opäť do starých koľají pracovných záležitostí. Ocko s mamkou chodili skoro ráno do práce a prichádzali neskoro večer. U mňa to bolo obdobne. S tým rozdielom, že takmer každý druhý deň po práci sme sa s Joelom stretávali u Noemi v obchodíku. Buď sme čas strávili v rozhovore s ňou alebo ma Joel brával na miesta, kde sme mohli ostávať sami. Nevedela som sa dosýta nabažiť jeho blízkosti. Niekedy sme len tak mlčali, hľadeli do neznáma a snívali bez slov. Ja opretá o jeho silné ramená a on v mojom objatí s tvárou ponorenou do mojich vlasov. Nepotrebovali sme veľa slov, stačilo, že sme si hľadeli do očí a ja som sa videla v odraze jeho očí. Nikdy mi nepovedal, čo cíti. Bol v tom opatrný a ja som mu nechávala čas. 

Blížil sa čas, keď nám do práce mal prísť nový investor. Pripravovali sme sa naozaj svedomito a verili sme, že s jeho pomocou sa nám podarí knižnicu vylepšiť do modernejších rozmerov. 

Nastal deň D. Hneď od rána sme spoločne všetko s Anetkou chystali. Tešili sme sa na nové možnosti. Na poslednú chvíľu sme sa dozvedeli, že sa nejedná o jedného človeka, ale sú dvaja. Ako prvý, na moje obrovské prekvapenie, vošiel dnu Lukáš. V obleku, s formálnym a vážnym pohľadom, vyzeral úplne inak. Hravosť v jeho tvári vystriedala serióznosť. Privítala ho Anetka. Keď som sa objavila ja, bolo vidieť, že ho zaplavilo prekvapenie. Akoby nečakal, že sa tu objavím. Takmer zabudol, čo sa pri stretnutí sluší. Až Anetka mu pomohla a pozdravila ho. S čo najväčším pokojom som mu podala ruku. Nervózne si pošúchal bradu, otočil sa, aby sa pozrel na dvere a potom mi podal ruku. 

"Musím ti niečo vážne povedať." šepol mi potichu, aby to Anetka nepočula. Pokývala som hlavou, že nie. Pohľadom som mu naznačovala, aby si zachoval trošku profesionality a nevťahoval do práce osobné záležitosti.