Nepomenovaný - 83.časť

"Pán Lukáš a kedy príde váš kolega?" spýtala sa so záujmom Anetka. 

"Prosím, hovorte mi Lukáš." povedal zdvorilo a nasmeroval na mňa naliehavý pohľad. Nereagovala som na neho a otočila sa. Tvárila som sa, že triedim hromadu kníh, ktoré som mala pred sebou. 

"Vidím, že ma už očakávate." začula som povedomý hlas, ktorý prichádzal od dverí. Cítila som ako mnou prešiel chlad. Rýchlo som sa otočila. Tvár, ktorú som zazrela sa cynicky usmievala. Bol to Vilo. Moje telo zmeravelo. Všetko sa zastavilo a do môjho srdca sa rýchlosťou blesku vtesnal strach a odpor. V okamihu sa mi vrátili spomienky na neho. Jeho pohľad potemnel a mne sa zatmelo pred očami. Roztriasli sa mi kolená a v zápätí som sa zachytila o najbližší stôl. Lukáš ihneď zareagoval a podržal ma. Anetka nechápavo na nás hľadela a rýchlo mi doniesla stoličku. Vo Vilovej tvári sa zračila zábava. Vždy, keď som sa na neho pozrela, rozbúšilo sa mi srdce strachom. Vedela som, že by si pred Lukášom a Anetkou nič nedovolil. Aj napriek tomu som mala potrebu ihneď uniknúť. Cítila som ako ma začínajú páliť v očiach slzy. 

"Môžeme začať, Lukáš?" spýtal sa pobavene Vilo. Videla som, že Lukáš zatína sánku a svojim pohľadom ho prepaľuje. 

"Si v poriadku?" pýtal sa so záujmom Lukáš. Anetka behala okolo mňa a nevedela, čo sa vlastne deje. Keď som sa odhodlala pozrieť na Vila, bol otočený chrbtom a ruky mal strčené vo vačku. Opäť ma zaplavili hrôzostrašné spomienky. 

"Prepáčte, necítim sa dobre." povedala som chrapľavým hlasom a utiekla von. Snažila som sa utiecť od toho miesta čo najďalej. Po pár metroch ma dobehol Lukáš. 

"Lívia, stoj! Čo sa deje? Viem, že Vila nemáš rada, ale začínam mať pocit, že je v tom niečo viac. Povedz mi, prosím, postarám sa o to." hovoril naliehavo. V mojej mysli prebiehal boj. Strach sa miešal s hnevom. Otočila som sa k nemu a slzy mi stekali po tvári. 

"Lukáš, ak mi chceš pomôcť, vezmi Vila a odíďte. Odíďte odtiaľto a nevstupujte už do môjho života." kričala som na neho. Lukáš prekvapene zažmurkal. 

"Si nahnevaná aj na mňa? Ja ti chcem predsa pomôcť. Nevedel som, že knižnica, do ktorej budeme investovať, je tá vaša. Dozvedel som sa to dnes a chcel som ti to všetko vysvetliť. Vilo to všetko narafičil tak, aby sa k tebe dostal bližšie. Uver mi, prosím. Zaľúbil som sa do teba." hovoril naliehavo. 

"Lukáš, jediný muž, ktorému som otvorila svoje srdce, jediný, ktorého som kedy milovala a budem milovať, je Joel. Od prvého okamihu, ako som ho uvidela, som vedela, že patrím k nemu. On je môj muž. Nikto iný nebude môcť nahradiť jeho miesto. Milujem ho viac ako seba." ako som to hovorila, videla som, že raz pozerá za mňa a raz na mňa. Jeho tvár sa uzatvárala v neprístupnosti. 

"Ako môžeš milovať niekoho, kto ťa už raz opustil? Čo ak to urobí opäť?" jeho otázka ma pichla priamo do srdca, poznala som však odpoveď. 

"Je slobodný, ak to urobí, bude ma to bolieť, budem trpieť, ale moju lásku to nezmení." 

Lukáš prekvapene zažmurkal. Akoby čakal inú odpoveď. 

"Prepáč." povedal Lukáš a ja som sa otočila. Priamo predo mnou stál Joel. Jeho tvár bola vážna. Jeho pohľad ma skúmal. V tej modrosti som sa strácala, akoby všetko okolo mňa prestalo existovať a bol tam iba on a ja. Potom mi to došlo. Všetko počul. Nikdy som mu o svojej láske nehovorila, skrývala som to v sebe, lebo som sa bála, že ho tým vystraším. Teraz to počul, stál tam a ja som netušila, čo sa v ňom odohráva. 

"Odíď." povedal Joel vážne a kývol na Lukáša.