Nepomenovaný - 85.časť

Chvíľku som mlčala a snažila sa utriediť si myšlienky. Netlačil na mňa, iba trpezlivo čakal. 

"Vieš ten investor..." zhlboka som sa nadýchla a odpila si z čaju. Nepretržite ma sledoval spaľujúcim pohľadom. Nič však nepovedal, iba ma nabádal pokračovať. 

"Ten investor.. Nakoniec sme sa dozvedeli, že sú dvaja ľudia. Jedným z nich bol Lukáš. A ten druhý..." opäť som sa odmlčala. Položila som šálku na stôl a sledovala svoje prsty. Nechcela som vysloviť jeho meno. Už len spomienka na neho mi spôsobovala nevoľnosť. Po líci mi začala tiecť slza. 

Zrazu sa Joel postavil a prisadol si bližšie ku mne na sedačku. Položil tiež svoju šálku na stôl a dotkol sa mojej brady. Jeho dotyk mi spôsobil, že sa mi vyrojili motýle v mojom podbrušku. Prekvapene som pootvorila ústa a pozrela na neho. Potom mi jemne prstom pohladil líce a zároveň zotrel slzu. 

"Poď." otvoril náruč a ja som sa v nej ukryla. Bolo to neopísateľné. Stačilo jedno objatie a ja som cítila ako sa mi moje vnútro napĺňa pokojom. Každým zvukom jeho srdca sa zo mňa vytrácal strach a menil sa na lásku. Keď svoju tvár vnoril do mojich vlasov a pobozkal ma tam, jemne som sa zachvela. 

"Bol to Vilo. Strašne som sa bála, keď som ho uvidela. Všetko sa mi to vrátilo a ja som len túžila utiecť." hovorila som tlmene ako som sa snažila ukryť v jeho náručí. Jeho svaly na rukách sa pri Vilovom mene napli. Narovnala som sa a pozrela mu do tváre. Jeho čeľusť bola zovretá v napätí. Nervózne si prehrabol vlasy a postavil sa. Potom sa otočil k oknu a privrel oči. Bolo zjavné, že prežíva boj. 

"Pôjdeme teraz spolu do knižnice." povedal úplne vážne a jeho tvár zjemnela, keď sa ku mne otočil. Netušila som, čo sa v ňom odohráva. 

"Nechcem sa tam už vrátiť. Neviem, čo mám Anetke povedať. A čo ak tam ešte bude?" pýtala som sa nervózne a pozerala sa raz na neho a raz na svoje prsty. 

Pokojne sa opäť vrátil ku mne a chytil moju dlaň do svojej. 

"Nedovolím, aby ťa niekto zastrašoval. Som s tebou a ochránim ťa. Nemusíš sa báť." jeho slová na mňa pôsobili posilňujúco. Hoci som mala nepríjemný pocit, v jeho blízkosti som akoby silnela. Ďakovala som Bohu, že bol vždy on ten, kto stál pri mne v ťažkej situácii. 

"Môj záchranca." povedala som z nenazdania nežne. Kútikmi úst mu cuklo a jemne sa usmial. Ponúkol mi ruku a ja som ju prijala. Preplietol si prsty cez moje a pevne ma zovrel. Rozbúšilo sa mi srdce. Noemi sa na nás usmiala, keď nás videla odchádzať ruka v ruke.