Nepomenovaný - 87.časť

Pomaly som kráčala po úzkom chodníku. Na pravo i na ľavo sa rozprestierala nádherná lúka plná kvetov. Slnko príjemne hrialo a dlhé šaty mi povievali v jemnom vánku. Predo mnou sa ligotalo malé svetlo. Niečo ma ťahalo dopredu, aby som zistila jeho zdroj. Dostala som sa k lesu, v ktorom bolo počuť sladký spev vtákov. Odhodlala som sa vstúpiť dnu. Na moje nahé plecia sadol teplý neviditeľný závoj. Bolo to neopísateľne príjemné. Akoby sa niečie neviditeľné ruky o mňa starali. Usmiala som sa, hoci som nevedela dôvod. Vedela som však, že sem patrím. 

"Som tu, počujem tvoj hlas." bolo počuť odvšadiaľ. Bol jemný, aj napriek tomu naliehavý. Nikoho som však nevidela. 

"Skúmam srdcia. Viem, po čom túžiš." opäť ten hlas. Rozhliadala som sa dookola, ale stále som nikoho nevidela. 

"Som milosrdný a milostivý, zhovievavý, plný lásky a vernosti. Vstúp do mojej lásky. Načri z môjho pokoja." veľmi sa moje srdce po týchto slovách zachvelo. 

"Neboj sa, veď Ja som s tebou, po všetky dni tvojho života." moje srdce začalo prekypovať obrovskou vďakou. Sama som to nevedela vysvetliť. Iba som sa tešila z tohto vrúcneho prijatia. 

"Ďakujem." zvolala som nahlas. Objavila sa predo mnou známa postava v bielom rúchu. Jeho tvár bola nadpozemsky krásna a žiarila. Zaplavovala ma úcta a bázeň. Podal mi ruku. "Poď, musíš sa vrátiť." zaznel Jeho nádherný hlas. Zrazu som uvidela ostré svetlo.

Pri mne sedela mamka s ockom a ustaté tváre skrývali v dlaniach. V prvý moment som presne nevedela, čo sa deje. Všetko mi došlo, až keď som uvidela infúziu a zacítila ostrú bolesť v bruchu. Zaplavila ma ľútosť, čím si musia opäť prechádzať. 

"Prepáčte." snažila som sa im povedať, ale môj hlas zachrapčal. 

Ihneď sa strhli a postavili sa ku mne. Ich tváre sa naplnili úľavou a radosťou. 

"Dcérka. Ako sa cítiš?" spýtal sa náhlivo ocko, mamka ma chytila za ruku. 

"Dobre. Trošku ma bolí tu.." ukázala som na miesto, ktoré bolo prelepené a skryté pod perinou. 

"Budeš v poriadku." usmiali sa na mňa obaja. 

"A Joel? Je v poriadku?" spýtala som sa náhle a snažila sa posadiť. Ostrá bolesť ma však prinútila opäť si ľahnúť. Ocko ma jemne podržal za rameno. 

"Neboj sa, je. Čaká vonku. Celý čas tu bol pri tebe a ani sa nepohol. Musel však ísť vypovedať polícii." hovoril ocko vážne. 

"Polícii?" zopakovala som zmätene. 

"Áno, ten grázel, čo ťa napadol, skončí vo väzení." povedal ocko nahnevane. 

"Prosím, oci, mami, zavolajte ho ku mne." pocítila som obrovskú potrebu vidieť ho a na vlastné oči sa presvedčiť, že je v poriadku. Súhlasne prikývli. Mamka ma pobozkala na čelo a potom odišli. Na chvíľu som ostala sama a pripomínala si sen, ktorý som prežila. Alebo to nebol sen? 

"Ako sa cítiš?" začula som naliehavý Joelov hlas. Okamžite si prisadol ku mne a chytil ma za ruku. Jemne sa dotýkal mojich prstov a mne sa opäť vrátili nádherné pocity v podbrušku.