Nepomenovaný - 88.časť

"Už je to výborné, keď ťa vidím." povedala som nežne a jeho modré oči sa rozsvietili. 

"Odpusť mi, prosím." povedal sklamane a zvesil hlavu. 

"A čo?" spýtala som sa prekvapene. 

"To, že som ťa tam dotiahol, že som ťa neochránil, že tu teraz musíš ležať." povedal smutne, akoby bol nahnevaný na seba samého. 

Prstami som sa dotkla jeho prstov a nežne ich pohladila.

"Joel. Nič z toho, čo teraz hovoríš, nie je tvoja chyba. Všetko, čo si kedy urobil bolo správne. Vďaka tebe som mnoho vecí pochopila. Som šťastná, že môžem byť tvojou súčasťou." vyznala som sa. Bolo mi jedno, čo sa stane. Akoby bolo moje srdce uzdravené od strachu a ja som sa mohla slobodne nadýchnuť. Jeho pohľad zjemnel. Priblížil si moje prsty k perám a nežne ich pobozkal. Usmiala som sa. 

"Doktor hovoril o zázraku v tvojom živote. Masívne si krvácala, keď ťa brala záchranka. Hrozne som sa o teba bál. Po operácii sa však všetko upokojilo. Keď to rozprával, tušil som. Si pre Boha naozaj výnimočná. A nielen pre Neho." pousmial sa a opäť pobozkal moju dlaň. 

"Naozaj?" opätovala som mu úsmev a poprosila ho o pohár vody. V zápätí vošiel do izby lekár a policajt. Najskôr ma lekár skontroloval a skonštatoval, že všetko je v úplnom poriadku a potom sa ma policajt spýtal ešte na zopár otázok. Anetka svojou výpoveďou potvrdila tú našu, pretože všetko videla. Nepočúvla ma a na všetko pozerala z diaľky. Pre istotu rýchlo zavolala policajtov. Vilo sa jej javil naozaj agresívne. A jej predtucha bola správna. Policajt odišiel a my sme opäť ostali sami. Joel ma nespúšťal z očí. 

"Môžem sa ťa niečo spýtať?" Joel zdvihol obočie a prikývol. 

"Čo si pošepol Vilovi, že sa rozhodol na teba zaútočiť?" to bola prvá myšlienka, ktorá mi výrila v hlave. Oblizol si vrchnú peru a pretrel si bradu. Mlčky ma skúmal. Potom sa pozrel na moje prsty a chvíľu sa s nimi hral. Pomaly som si zvykala na to, že pri svojich vnútorných bojoch, neodpovedal ihneď. 

"Nechceš mi to povedať?" nevydržala som. Zaťal sánku, pustil moje prsty a posadil sa rovno. Zhlboka sa nadýchol a vydýchol. Začala ma prevalcovávať nedočkavosť. 

"Týkalo sa to jeho otca. Urobil som chybu. Nemal som rýpať do osieho hniezda." zaznel zrazu jeho hlboký hlas. 

"Viac ti povedať nemôžem." povedal rezignovane. 

Videla som naliehavosť v jeho očiach, tak som sa rozhodla nepýtať ďalej. Jemu samotnému to bolo nepríjemné. 

"Som šťastná, že si tu so mnou práve ty." usmiala som sa na neho. Vzal moju ruku, privrel oči a priložil ju k svojmu lícu. Srdce sa mi zaplavilo teplom. 

"Ďakujem za to, aká si." nahol sa k mojej tvári, chvíľu mi pozeral do očí a potom ma  pobozkal na čelo.