Nepomenovaný - 9.časť

Bola tma. Keď som zaostrila pohľad, uvidela som okolo seba stromy. Veľa stromov. Boli predo mnou a aj za mnou. Cítila som sa dezorientovaná. Čo tu robím? Zrazu som za sebou začula hlas. Kričal stoj! Pohltil ma strach. Inštinkt ma nútil bežať. Spočiatku rýchlo, ale potom som strácala silu. Nemohla som sa nadýchnuť, akoby som sa topila. Spadla som. Niečo ma držalo za nohu. Chcela som ujsť, ale nemohla. Zbadala som tvár. Temnú a nahnevanú. Chytili ma niekoho ruky a ja som kričala. Dosť! Pusti ma! Jeho hlas znel drsne a hlboko. Strhával zo mňa kusy oblečenia a ja som plakala. Prosila. Cítila som sa veľmi zle a strach napĺňal každú moju bunku. Od vzlykov som sa nevládala nadýchnuť. Zrazu do toho všetkého vošlo nádherné svetlo. Zaznel nádherný, jemný, nežný hlas. 

Neboj sa. Ja som s tebou. Nikdy ťa nezanechám.

Strach pomaly ustupoval a nahrádzala ho láska a pokoj. Temná tvár mizla a menila ju tvár, z ktorej vychádzalo nádherné svetlo a teplo. Jeho ruka ma zodvihla a na tele sa mi objavili dlhé biele šaty. Prešlo mnou príjemné teplo a pokoj. Pri jeho dotyku som sa menila. Mala som pocit, že sa vznášam. Zahľadel sa na mňa s láskou a prijatím a ja som nemo pozerala, čo sa to deje. Usmial sa. A potom sa pomaly začal strácať v diaľke. Kričala som, nie! Neodchádzaj! Potrebujem ťa!

Zrazu som sa strhla. Oči sa prispôsobovali tlmenému svetlu. Zazrela som ako na mňa hľadia nádherné modré oči a cítila som jeho dotyk na svojej tvári. Ničomu som nerozumela a prvé, čo ma napadlo bolo, že som sa schúlila v jeho náručí. Cítila som ako jeho telo strnulo. Bolo mi to však jedno. Túžila som, aby ma objal. Jemne som sa triasla a ako ma jeho ruky ovinuli, triaška sa zmenila na horúčosť. Strávili sme takto bez slova dosť dlhý čas. Opäť som zaspala. Tentoraz pokojne.

Ráno bolo krásne. Počula som vtákov ako vyspevujú svoju pieseň a videla to, čo som potrebovala. Stále som bola u neho. Nesnívalo sa mi to. Usmiala som sa. Sadla si na sedačku a jemne sa popreťahovala. Jeho som však nevidela. Dokonca som ho ani nepočula. Vnútri ma naplnil divný pocit nespokojnosti. Nemohol ma tu nechať samú. O pár minút som začula zvuk auta. Vydýchla som si. Prišiel. Rýchlo som sa postavila, ale v nohách som cítila jemnú svalovicu. Nohavice som mala trošku natrhnuté a tričko tiež. Úplne rotrhanú bundu som si vyzliekla a položila na stoličku. Spomenula som si na včerajšok. Naplnilo ma nechutenstvo. Keď som sa lepšie pozrela videla som, že na ruke mi rástla väčšia zeleno-fialová modrina. Pokývala som hlavou a utekala do kúpeľne. Nemôže ma predsa takúto vidieť.