Nepomenovaný - 90.časť

Keď sme dorazili na neznáme miesto, vypol svetlá a otočil sa ku mne. Videla som obdiv v jeho pohľade. Opäť ma zaliala červeň. Jeho oči stmavli a priťahovali ma k sebe. Ukazovákom prešiel po mojom líci a priblížil sa perami. Prudko som sa nadýchla a snažila sa udržiavať pokoj v tomto napätí. 

"A teraz je ten čas, aby si všetko pochopila." šepol mi nežne, načiahol sa cezo mňa a odopol mi pás. Pocítila som jemný dotyk na mojom hrudníku. Z ťažka som sa nadýchla a motýle v mojom podbrušku vylietli do všetkých strán. 

"Ešte predtým však... Je tu niečo, čo by som ti rád pripol sem." pohladil ma po pravej strane sčesaných vlasov a dotkol sa jemne môjho ucha. Zachvela som sa. Zo zadnej sedačky vybral malú krabičku, otvoril ju a ukázal mi nádherný zlatý kvet, ktorý bol ozdobený malými kamienkami. Dokonalo ladil k šatám. Potom ho vybral a nežne pripol do vlasov. Opäť som sa zachvela. Jeho dotyk bol nežný a spôsoboval mi tie najpríjemnejšie a najhorúcejšie pocity. Potom vzal saténovú šatku a previazal mi oči. 

"Nedávaj si to dole, kým ti nepoviem. Neboj sa, bude to príjemné." šepol mi a pery mal tak blízko, že som cítila ich dotyk na svojom uchu. Opäť ma zaplavilo obrovské teplo v mojom vnútri. Prikývla som. Potom som počula, že vystúpil z auta. Prešlo niekoľko mojich nádychov a vydýchov. Pristúpil ku mne a pomohol mi vystúpiť. Ovanul ma chladný vzduch. Joel to vytušil a prehodil mi cez plecia niečo teplé. Obliekla som sa naľahko, pretože som si myslela, že prejdeme iba do chatky. Náhle ma zdvihol a niesol v náručí. Nevedela som, kde som a čo sa deje. Iba som si oprela svoju hlavu o jeho hruď. Cítila som moju známu vôňu a tlkot jeho srdca. Chlad prestal a zaplavilo ma príjemné teplo. Na okamih ma postavil, potichu niečo robil. Začula som cvaknutie dverí. Potom ma opäť zdvihol, veselo som sa zasmiala. Zrazu sme zastali, postavil ma a poprosil ma, aby som si dala dole šatku. Okolo mňa sa rozprestierala tma. Keď som pozerala dookola, takmer nič som nevidela. Až po chvíli, keď si moje oči zvykli na tmu, som si uvedomila, že sme v neznámom dome. Počula som zvuk jeho krokov, ale nevedela sa zorientovať. 

"Vitaj." zaznel jeho mohutný hlas. Strhla som sa jeho smerom. Rozsvietilo sa tlmené svetlo. Pomaly som zisťovala, že dom bol celý presklený a vsadený pri lese. Otáčala som sa a snažila sa nájsť jeho siluetu. V tej tme som však iba prekvapene stála a čakala. Zrazu som začula jemnú melódiu klavíra. Akoby sa rozprestierala po celom priestore.