Nepomenovaný - 91.časť

"Keď som ťa prvýkrát uvidel, ohúrila si ma. Svojou krásou a čistotou." znel jeho hlas a ja som prekvapene počúvala. 

"Bránil som sa voči tebe. Teraz už viem, že to bol nezmysel. Vždy, keď si sa pri mne zjavila, túžil som po tom, aby som sa ťa mohol dotknúť. Bola si taká krehká a moja túžba po tebe taká silná, že som uvažoval, či to nie je iba moja predstava. A ty si sa stále viac a viac zhmotňovala. Presne tak, ako keď Boh tvoril Adama a Evu. Keď som odišiel, kus zo mňa ostal pri tebe. Nemohol som spať, jesť, premýšľať. Neustále si sa mi zjavovala so svojou krehkou krásou a ja som prvýkrát v živote niečoho ľutoval. Toho, že nemôžem byť pri tebou." jeho hlas sa približoval a moja túžba objať ho, silnela. Otočila som sa ku zvuku jeho hlasu a zrazu. Blik. Nado mnou sa rozsvietili jemné svetielka, ktoré vyzerali ako hviezdy. Dívala som sa dohora. Užasnuto som stála a usmievala sa. 

"Milujem ťa, Lívia. Od začiatku to tak bolo. Myslel som si, že to už nechcem. Ale Boh mi ťa poslal, lebo moje srdce poznal lepšie ako ja. Ľutujem toho, že som to nepovedal skôr a nechcem už premárniť ani jedinú sekundu bez teba." hovoril to z hĺbky svojho srdca. Dojímavo som sledovala ako sa mi jeho vnútro otvára a bez strachu a s láskou ku mne pristupuje. Potom sa na mňa zamilovane zahľadel, vytiahol niečo zo zadného vrecka nohavíc a pokľakol. So slzami v očiach som si dlaňami chytila ústa a zatajila dych. 

"Vezmeš si ma? Túžim ťa robiť celý život šťastnou a zobúdzať sa po tvojom boku. Buď mojou ženou a paňou tohto domu." každé jedno slovo vyslovoval s vážnosťou a nehou. To ako to načasoval, všetko pripravil, mi spôsobilo obrovský výbuch emócií. Ihneď som skríkla áno a kľakla si k nemu. Vrhla som sa do jeho objatia. On ma zdvihol a od šťastia zatočil. Potom mi nasadil na prstenník ten najkrajší šperk, aký som v živote dostala. Tento večer nemohol byť krajší. Noemi mala pravdu. Vlastne nie, Ježiš je tou Pravdou. Láska vyháňa strach. 

"Ako sa cítiš?" pýtal sa ma Joel, keď sme spoločne sedeli na sedačke v poloprázdnej obývačke. Melódia klavíra stále príjemne znela v priestore. Ležala som v jeho objatí, opretá o neho, prsty sme mali prepletené medzi sebou. Zaujato som sledovala stromy, na ktoré dopadalo jemné svetlo z domu. 

"Stále mám pocit, že sa mi sníva. To, že budem môcť byť tvojou manželkou, tento dom, celé to načasovanie. Som z toho všetkého vykoľajená. Môžeš ma štipnúť, či to naozaj nie je iba sen?" usmiala som sa a otočila sa k nemu. 

"Mám lepší nápad. Čo keby som ťa pobozkal?" ako to dopovedal, zasvietili mu oči a priblížil sa k mojej tvári. 

"Och, potrebuješ moje povolenie?" spýtala som sa pobavene. 

"Čo myslíš?" priblížil sa ešte bližšie a mňa zaplavila horúca vlna. Privrela som oči a čakala. Bozk neprichádzal a keď som oči opäť otvorila, fascinovane hľadel na moju tvár. Akoby sa so mnou hral a čakal na moju reakciu. Prekvapene som zažmurkala. Nežne pobozkal moju spodnú peru. Pomaly sa odtiahol a pobozkal ma opäť, ale o niečo vášnivejšie. Jeho ruky ma jemne hladili po chrbte. Po celom tele sa mi rozliali pocity túžby. Na chvíľku zastal a znova sa odtiahol. Dych sa mi zrýchlil. Jeho pohľad ma hypnotizoval. Priblížil sa k môjmu lícu a slastne ho pobozkal.