Nepomenovaný - 92.časť

"Milujem ťa, Lívia. Milujem ťa, celú." pošepol mi do ucha. Pootvorila som ústa a zhlboka sa nadýchla. Neustále ma sledoval. Vrhla som sa mu do náručia a svoju hlavu oprela o jeho mužné rameno. 

"Vždy som ťa milovala. Od začiatku, ale bála som sa svojich pocitov. Bála som sa, že keby ti to poviem, vystrašilo by ťa to."

Z hlboka sa nadýchol a pobozkal ma do vlasov. 

"Som šťastný, že ťa Boh požehnal toľkou trpezlivosťou ku mne. Som šťastný, že som ťa nestratil." povedal do mojich vlasov. 

"Nikdy ma nestratíš. Patrím k tebe a ty ku mne." povedala som s úsmevom. 

Odtiahol sa a opäť sa na mňa zamilovane pozrel. 

"Kedy by si chcela, aby sme zrealizovali našu svadbu?" spýtal sa vážne. 

"Ihneď!" nadšene som vykríkla. 

Jeho tvár sa rozžiarila ešte väčším šťastím. 

"Súhlasím, ale predsa len by som tomu nechal pár mesiacov. Na prípravu." pokýval hlavou z boka na bok. Usmiala som sa. 

"Máš pravdu." súhlasne som prikývla. 

"Túžim, aby si bola už navždy iba mojou." povedal s úsmevom a ja som ho opäť radostne objala.

"Tento dom je fascinujúci. To ako je riešené presvetlenie, ohuruje ma to." povedala som po chvíľke ako som mala možnosť sa trošku popozerať. Joel sa hrdo usmial. 

"To nie je všetko, keď stlačíš tento gombík, tak sa ti celá presklená stena, tu, otvorí a ty sa ocitneš bližšie k prírode." keď to dopovedal, celé presklenie sa z jednej strany pomaly otvorilo a ja som pocítila chladný závan vzduchu. Prehodila som si deku, ktorá bola položená na sedačke a vyšla som von. Pozrela som hore a videla jasnú hviezdnu oblohu. Do vnútra mi vošlo nadšenie a úžas. Joel sa pobavene zasmial a podišiel ku mne. Po chvíli sme vošli naspäť do obývačky a potom opäť všetko uzatvoril. 

"Aby ti nebola zima." žmurkol na mňa. 

"Odkiaľ si zohnal takýto dom?" spýtala som sa ohúrene. 

"Navrhol som ho pre teba. Bude to naše súkromné kráľovstvo." objal ma okolo pása. Prekvapene som na neho pozrela. 

"Ty si navrhol tento dom?" 

"Jedna z vecí, čo o mne nevieš. Som architekt, preto som musel tak náhle odísť. Venujem sa, okrem iného, aj rôznym  projektom a dohliadam na výstavbu nemocnice a charitného domu pre chudobných. Spolupracujem s mojim otcom a okrem toho, že som tam šiel na misiu, potreboval som aj vidieť ako prebiehajú stavebné práce." povedal zamyslene. Teraz mi to všetko dávalo väčší zmysel a Joel v mojich očiach ešte viac rástol. Jeho srdce je nádherné. Plné lásky a obetavosti. 

"Môj muž, ty si moja nádherná oáza príjemných prekvapení. Sladkosť mojich pier." zasnene som sa na neho pozrela a pohladila ho po tvári. Privrel oči a užíval si môj dotyk. Priblížila som sa k nemu a chcela ho pobozkať na líce. Nečakane otvoril oči, obrátil sa perami a môj bozk ho trafil tam. Zahanbene som sa odtiahla. Kútiky jeho úst veselo cukali pobavením. Prísne som sa na neho pozrela a z vesela sa mu obrátila chrbtom, aby som sledovala stromy. 

"Zaujíma ma niečo." 

"Tak sa pýtaj, pokiaľ budem môcť, rád ti odpoviem." 

"Koľko trvala výstavba tohto domu?" spýtala som sa so záujmom a otočila sa k nemu. Joel sa pobavene usmial, myslím, že tušil, prečo sa to pýtam. 

"Čo myslíš ty?" usmial sa. 

"A vieš, že by sa na otázku nemalo odpovedať otázkou?" skrývala som úsmev. Sklonil hlavu a opäť sa usmial.