Nepomenovaný - 94.časť

Cítila som ako sa na mňa pozerá a potom ma pobozkal. Žiadostivo, spaľujúco, dychtivo. V mojom srdci sa objavovali nové obzory. Moje vnútro kričalo jeho meno. Vzal ma do náručia a po pár krokoch položil nežne na sedačku. Opäť sa prisal na moje pery a dychtivo prechádzal z úst na krk až do môjho dekoltu. Nebola som schopná brániť sa mu, tak veľmi som túžila po jeho bozkoch. Nič iné pre mňa neexistovalo. Jeho horúca dlaň pohladila moje stehno, ktoré vytŕčalo z rozparku šiat. Pálil ma jeho dotyk a moja túžba sa umocnila. 

"Joel." vyšiel povzdych z mojich úst. 

Zaprel sa a svojim modrým pohľadom na mňa zamilovane pozrel. 

"Moja láska, si tak nádherná. Si moja." pošepol mi slastne do ucha a opäť ma bozkával na pery. 

Patrila som mu celá. Bez ohľadu na naše smerovanie, moje srdce bilo pre neho. Opantávala ma jeho vôňa, dotyky, bozky. On sám bol tým, ktorý mohol všetko. Úplne sa mi zatmelo v hlave a cítila som iba jeho. Moje telo na neho reagovalo úplne rovnako. Každý jeho dotyk moju túžbu ešte viac umocňoval. Úplne nás vášeň prevalcovala. Šmahom ruky však všetko prestalo. Začal zvoniť mobil. Najskôr sme si toho nevšímali, keď však zvonil už štvrtý krát, Joel sa s nevôľou odo mňa odtiahol. Pobozkal ma na krk a prísne odpovedal. 

"Prosím?!" 

"Ako v nemocnici? Čo sa jej stalo?" otočil sa a nervózne si pretieral šiju. Prehrabol si vlasy a opäť sa pozrel na mňa. 

"Ja teraz nemôžem. Dobre." zložil telefón a prisadol si ku mne. Tvár si na okamih skryl do dlaní a mlčal. Posadila som sa a pohladila ho po chrbte. Ešte stále som úplne nevstrebala, čo sa vlastne stalo. Opäť si prehrabol vlasy a zúženým pohľadom sa zameral na moju tvár. Opäť ma pohladil a tichým hlasom prehovoril. 

"Prepáč mi." 

Zmätene som sa na neho pozerala. 

"Prečo sa ospravedlňuješ?" prekvapene som sa spýtala. Nereagoval ihneď. Chvíľu mlčal, akoby hľadal tie správne slová. 

"Nechcel som, aby tento výnimočný večer takto skončil." 

Stále som presne nechápala, kam tým smeruje. Azda ľutuje toho, čo sa stalo? Zaplavilo ma mierne sklamanie zo samej seba. Akoby to v mojej tvári vyčítal. Ihneď ma objal a pobozkal do vlasov. 

"Nie, láska moja, nejde o teba. Si to najlepšie v mojom živote. Ide o to, že musím odísť." 

Odtiahla som sa a vystrašene sa na neho pozrela. Ihneď som si spomenula na telefonát. 

"Čo sa stalo? Kto je v nemocnici?" 

Joel prehltol a pozrel na mňa so stlačenou sánkou. 

"Volal mi Jakub. Miriam mala autonehodu. Narazil do nej nákladiak." povedal zlomene a jeho tvár bola plná bolesti.