Nepomenovaný - 96.časť

Otvoril oči a zastavil sa, hoci hudba stále pokračovala. Jeho pohľad bol čistý, presiaknutý jasno modrou farbou. Strácala som sa v ňom. Pustil mi ruku a dotkol sa môjho krku. Zmeravela som a privrela opäť oči. Pomaly som naklonila hlavu a pritisla líce k jeho dlani. Vášnivo sa zmocnil mojich pier. Zalapala som po dychu, lebo som to nečakala. Moja túžba po ňom sa zväčšila. Potom sa však odtiahol a zhlboka sa nadýchol. Prehrabol si vlasy a šúchal šiju. 

"Ach, tvoja chuť je tak neodolateľná, že sa neviem ovládať. Mám dva protichodné pocity. Na jednej strane nechcem teraz a na druhej nedokážem prestať. Ešte som nič také nezažil. Si ako vodopád, úplne ma strhávaš."

Prekvapene som zažmurkala. Netušila som, že tak na neho pôsobím. Stále som mala pocit, že sa nachádzam v krásnom sne. Všetko sa to odohrávalo tak rýchlo. Ešte prednedávnom som si myslela, že už ho nikdy neuvidím a teraz sa mal stať mojim manželom. Toľké šťastie. Nechcela som sa nasycovať strachom. Boh ma ho zbavil. Pocity však veľakrát prevalcujú myseľ viac ako rozhodnutie zotrvať v Božej dôvere. Joel vycítil, že sa moja tvár zmenila, mal úžasnú schopnosť empatie. 

"Čo ťa trápi, moja drahá princezná?" pohladil nežne moju vrásku na čele. 

"Neviem to úplne pomenovať. Obávam sa... Trošku...." sklopila som zrak. 

Pohladil moju tvár a jeho dotyk pôsobil na mňa upokojujúco. 

"Niet sa čoho. Už navždy budeš mojou a ja sa o teba budem starať s tou najväčšou láskou, akej som schopný." zdvihla som pohľad k nemu a jeho oči ma kolísali istotou. Nechala som sa strhnúť, že všetko je tak, ako hovorí. Rozhodla som sa, že akékoľvek myšlienky strachu nahradím jeho blízkosťou. 

Cesta do nemocnice za Miriam prebiehala v pokoji a tichosti. Joel ma odviezol ešte domov, aby som sa prezliekla. Keď sme dorazili do nemocnice, otočil sa ku mne a pobozkal ma na líce. Ako sme kráčali dnu, pevne preplietol svoje prsty s mojimi. Pôsobilo to na mňa upokojujúco. Až teraz som si uvedomila, že vlastne neviem ako sa tu mám cítiť. Bolo mi ľúto, čo sa Miriam stalo, ale nikoho som tu nepoznala. Otočila som sa k Joelovi. Jeho tvár bola odhodlaná a pokojná. Nechala som sa nasýtiť rovnakými pocitmi. Nepustil moju ruku ani keď sme prišli k Jakubovi a rodičom Miriam. Jej mama bola zničená. Pripomenul sa mi čas, keď bol v nemocnici Max. Do srdca sa mi naliala bolesť a ľútosť. Pustila som Joelovu ruku a prisadla si k žene, ktorej tvár zaplavoval neskutočný strach. Chytila som ju za ruku a nežne ju pohladila. Joel na mňa bez slova hľadel s pootvorenými ústami. Žena na mňa prekvapene pozrela, oči mala veľmi unavené od plaču. 

"Nebojte sa, prednedávnom som si prechádzala niečím podobným. Boh vie, čo sa vo vašom živote deje." žena neodpovedala, až keď zbadala Joela, postavila sa. Hnev jej naplnil celé telo. 

"Všetko je to kvôli tebe. Moja dcéra sa veľmi trápila. A to všetko preto, že si ju opustil."