Nepomenovaný - 97.časť

Muž vedľa nej ju chytil okolo pásu a snažil sa ju upokojiť. Žena však s hnevom raz pozerala na Joela a raz na Jakuba. Joel sa s ním stihol pozdraviť a opýtať sa, ako sa má Miriam. Z toho som vedela rozoznať jeho meno. Bolo mi ľúto, že Joel musel prežívať toto obvinenie. Na jeho tvári však žiaril neustály pokoj. Akoby sa ho to obvinenie vôbec nedotklo. Pristúpila som k nemu a on ma pohladil po chrbte. Poprosil ma, aby sme spolu na chvíľku išli do bufetu. Jakub šiel za nami. 

Sadli sme si na biele plastové stoličky, Jakub si sadol oproti nám. Joel si opäť preplietol prsty s mojimi a nežne ma hladil palcom. Veľmi milá staršia pani z bufetu sa spýtala, čo nám môže priniesť. Všetci sme si objednali minerálku. Mlčala som a sústredila sa na Joelov dotyk na svojej ruke. 

"Prepáč bráško, že si sa musel stať obeťou Violinho výbuchu." povedal Jakub so smútkom v hlase. Bolo zjavné, že jeho samotného to mrzelo a Joela mal rád. 

"Jakub, úplne presne viem, prečo tak reagovala. Nemám dôvod sa na ňu hnevať. Ako to vyzerá s Miriam a čo sa vlastne stalo?" spýtal sa priamo a vecne. 

"Ja vlastne ani neviem. Doteraz sa z toho neviem spamätať. Všetko sa to stalo tak rýchlo. Miriam prišla za mnou domov, najskôr ma prosila, aby som jej prepáčil, že ma porovnávala s tebou. Že ma miluje a nechce ma stratiť. Vzápätí však, keď som sa jej spýtal, či je zmierená s tým, že sa k nej ty už nevrátiš, začala byť ako zmyslov zbavená. Nevedel som, čo s ňou mám robiť. Bráško, vážne, som z celého nášho vzťahu veľmi unavený. Celý čas si v ňom bol ty, aj napriek tomu, že si bol na míle ďaleko. Vždy, keď sme niekam prišli, hovorila o tom, čo si robil ty a ako si sa o ňu staral." Jakub si chytil tvár do dlaní a bolo zjavné, že nevládze. 

"Prajem a žehnám vášmu vzťahu, Jakub. Myslím si však, že ste začali od zlého konca. Robíme chyby. A vy ste urobili tú, že ste začali spolu chodiť, keď my sme boli ešte spolu. Miriam to v sebe ešte nemala úplne utriedené. Nechcem, aby to znelo ako výčitka. Myslím, že ty sám to vidíš jasne, len sa bojíš si to priznať. Prajem ti, veľmi, aby si našiel svoje šťastie v živote. Ja už som ho našiel." pozrel na mňa svojimi sýto-modrými očami a pritiahol sa ku mne. Neustále ma hladil palcom a nič, čo som tu počula ma nerozrušilo. 

Jakub na nás pozrel a pokýval hlavou. 

"Viem, prepáč za všetko... "

"To už je dávno za nami, Jakub. Už sme si to vydiskutovali a ja som ti odpustil. Nevracajme sa k tomu. Ja som to už uzavrel." skočil mu Joel do reči a potlapkal ho bratsky po ruke. 

"Ďakujem. Tvoje priateľstvo bolo pre mňa vždy vzácne." povedal Jakub s tichým hlasom. Joel sa na neho pousmial. 

"Čo môžem v tejto situácii spraviť?" spýtal sa Joel odovzdane. Jakub sa zhlboka nadýchol a potom vydýchol. 

"Zavolal som ťa, lebo... po tom všetkom, čo sa ti stalo, dokázal si sa vschopiť a všetkým tým prejsť s toľkou ladnosťou a pokojom. Doktor hovoril, že Miriam možno nikdy nebude môcť chodiť a ty..." zlomil sa mu hlas a začal plakať. Bolo zjavné, že Miriam veľmi miluje. Joel mlčal a jeho tvár zvážnela. Svoj pohľad uprel do diaľky a svaly sa mu napli. Tým, že ma držal, pocítila som, že mnou prešla jemná sila. Srdce sa mi rozbúchalo a vošiel do neho oheň. Zmätene som raz pozerala na neho a raz na Jakuba. Joel privrel oči a zaťal sánku. Cítila som, že sa v ňom niečo deje. Otočil sa ku mne a pozrel na mňa pohľadom, ktorý mi spôsobil, že som na pár sekúnd prestala dýchať. Potom pomaly jeho tvár zjemnela a nežne sa na mňa pousmial. Zmätene som na neho zažmurkala. Tvár mu však žiarila toľkou láskou, že som mu musela úsmev opätovať. 

"Jakub, to, čo hovoríš, nie je tak úplne pravda. Ja som nič z toho všetkého, čo sa mi dialo, nedával s ľahkosťou. Urobil som obrovské množstvo chýb. Až kým som nedošiel na hranicu svojich síl. Ublížil som veľa ľuďom svojou zatrpknutosťou a sebaľútosťou. A sčasti má Viola aj pravdu, ublížil som jej dcére. Moje zlé rozhodnutia vytvorili obrovské koleso chaosu. Niečo však na tom všetkom bolo dobré. Keby sa to nestalo. Nikdy by som nehľadal Boha s takou intenzitou. On to vedel. Moje srdce muselo prejsť cez to, aby On mohol vo mne upratať to, čo ja som vo svojom živote pokazil. A ver, že toho bolo mnoho."

Jakub ho počúval a jeho tvár sa upokojovala. Akoby sa mu to všetko pomaly vnáralo do srdca. Ako semienko. Do môjho srdca vstupoval ešte väčší obdiv z môjho milého. To s akou múdrosťou používal správne slová, v správny čas, ma ešte viac udivovalo. V tichosti som sa nadychovala jeho blízkosti a ďakovala Bohu, že môžem byť súčasťou chvíle, ktorá bola vzácna.