Nepomenovaný - 98.časť

"Nikdy nebudem ako ty." povedal Jakub sklamane a sklonil hlavu. Bolo zjavné, že je ubitý a potrebuje obrovskú dávku prijatia. Joel ma pobozkal na líce, postavil sa, sadol si k nemu a chytil ho za rameno. 

"To ani nemusíš. A nemôžeš. Ja nemám byť ten, kým máš byť. Ak by si sa o to snažil a chcel by si Miriam uspokojiť, stratil by si sám seba. Ty ju môžeš milovať, ale v prvom rade musíš pochopiť, čo láska v skutočnosti je. Nesmieš v nej stratiť svoju identitu. Práve naopak, v pravej Božej láske, ju nájdeš. Ja som toho dôkazom." povedal prívetivo a Jakub na jeho slovách priam visel. Pohľad sa mu upokojoval vždy, keď začul jeho hlas. Joelova prítomnosť bola vždy taká. Jeho srdce prekypovalo dôverou v Ježiša a vďaka tomu mohol čerpať z tohto Zdroja. Ja som to vedela, Jakub na to potreboval ešte dozrieť. 

"Ďakujem bráško, ďakujem, že si prišiel. Aj napriek tomu, že si nemusel." Joel na neho pokýval hlavou a priateľsky sa usmial. 

"Už si Miriam videl?" spýtal sa Joel priamo. Pozrel na mňa a ja som mu prikývla na znak súhlasu, že chápem. Zamilovane sa na mňa usmial. Moje vnútro okamžite navštívili známe motýle a sklopila som zrak s jemným úsmevom. 

"Nie." povedal Jakub zamyslene. Joel prikývol a posadil sa opäť ku mne. 

"Joel?" zaznel hlas za nami. Ihneď sme sa otočili. Pristúpil k nám otec Miriam. Pamätala som si ho podľa toho, ako utišoval Violu. 

"Tim." Joel sa postavil a podal mu ruku. Muž mu ju opätoval. 

"Smiem si k vám prisadnúť?" spýtal sa slušne. Nebol v ňom ani náznak hnevu. Vyžarovala z neho pokora a smútok. 

"Samozrejme, budeme radi." povedal Joel priateľsky a muž si sadol vedľa Jakuba. Otcovsky ho potlapkal po ramenách. Na znak toho, že bude všetko v poriadku. Potom sa otočil ku mne a Joelovi. 

"Mrzí ma, že na teba moja žena tak zaútočila. Odpusť jej, je vo veľkom strachu a smútku." povedal Tim pokojne. Joel ho chytil za ruku. 

"Tim, vôbec sa mi neospravedlňuj. Chápem jej bolesť. Nič jej nezazlievam. Ako sa má?" spýtal sa Joel so záujmom. Pod stolom vyhľadal opäť moje prsty a nežne si ich preplietol. Toto nečakané gesto ma zaplavilo obrovským teplom. Prekvapene som na neho pozrela. On sa však sústredil na Tima. Napriek tomu ma palcom hladil po chrbte dlane. 

"Sestričky jej pichli niečo na upokojenie a zaspala. Ďakujem, že si prišiel, hoci to nie je tvoja povinnosť. Bol by som rád, ak by si navštívil moju dcéru." Timova tvár bola chápavá a vľúdna. Joel mlčal, nereagoval ihneď. Presne tak ako to robil vždy, keď sa v niečom rozhodoval. Pozrel na Tima odhodlaným pohľadom. 

"Tim, neviem či je správne, aby som tam za týchto okolností chodil. Prišiel som spolu so svojou snúbenicou a v žiadnom prípade ju nechcem nechávať samú." povedal priamo a odhodlane. Sama som nečakala, že takto zareaguje. Tim prikývol. 

"Chápem." pozrel na mňa s úsmevom. Napriek situácii, v ktorej sa nachádzal, bol to veľmi pokojný a rozvážny muž. 

"Moja dcéra urobila obrovskú chybu. V poslednom čase ich však robila permanentne, keď som videl ako sa správa k Jakubovi." Jakub sa strhol, keď započul svoje meno. Bol dojatý Timovým pochopením. Nečakal to. 

"Každý robíme chyby, Tim." povedal Joel. 

"Máš pravdu, synak. Žiaľ miesto toho, aby sa z nich moja dcéra poučila, nechala sa nimi prevalcovať." povedal Tim zlomene. 

"Tim, mrzí ma bolesť tvojej rodiny, ak by som mohol nejak pomôcť, neváhaj sa mi zdôveriť." povedal Joel pokorne. 

"Modli sa za ňu. Prosím. Nielen za jej uzdravenie, ale hlavne za jej dušu." Timova tvár trpela bolesťou. Chápala som jeho otcovskú starosť. Predstavovala som si svojho ocka a mrzelo ma to. Odtrhla som sa z Joelovej ruky a oboma rukami chytila Timovu dlaň. Prekvapene na mňa pozrel unaveným pohľadom a jemne sa usmial. Prijal moju útechu. Nemusela som nič hovoriť, bolo zjavné, že viac netreba. Pozrela som na Joela a jeho pohľad bol plný obdivu. Poprosila som ho, aby sme sa mohli sami na okamih pozhovárať. Súhlasil a nasledoval ma na druhú stranu bufetu. Keď som zastala a otočila sa k nemu, s láskou ma pohladil po tvári. 

"Musím ti niečo povedať." vyslovil ihneď.