Nepomenovaný - 99.časť

"Aj ja." pousmiala som sa. Chytil moje ruky do svojich a svojim pohľadom ma hypnotizoval. Na okamih som úplne zabudla, kde sme a prečo. 

"Si tak nádherná, keď nechávaš prúdiť vôňu svojej duše. Tvoj súcit a pochopenie pre ľudí, ktorých ani nepoznáš, je udivujúci. Toto všetko by ti mohlo byť nepríjemné a ty, napriek tomu všetkému, si láskavá a nežná. Som ohromený. Milujem ťa." jeho slová ma hriali. Zmätene som hľadela raz na jeho tvár a raz na ruky, ktorými ma držal. Pocítila som miernu hanblivosť a do líc mi vošla červeň. Nahol sa ku mne a jemne ma pobozkal na obe líca. Zaskočilo ma to a popozerala som sa dookola, či nás niekto nevidí. Pobavene sa na mňa usmial. Pokývala som hlavou a nesmelo sa usmiala tiež. 

"Prosím, prestaň s tým, sme v nemocnici." povedala som po tichu. On sa nahol k môjmu uchu a šepol. 

"Keď ty si taká roztomilá, keď sa červenáš." rozbúchalo sa mi srdce a zhlboka som sa nadýchla. Nevinne so zdvihnutým obočím na mňa žmurkol. 

"Aj ja som ti chcela niečo povedať." povedala som s jemne stiahnutým hlasom. 

"Počúvam ťa, moja drahá." jeho tvár znežnela a pobozkal mi pravú ruku. 

"Bola by som rada, keby si Timovi vyhovel." 

Na Joelovom čele sa objavila vráska. Prekvapene zmraštil čelo. 

"Chceš, aby som navštívil Miriam?" spýtal sa priamo. Ticho som prikývla. 

"Pamätám si, čo si urobil pri Maxovom lôžku. Svojou modlitbou si mu dokázal pomôcť natoľko, že samotní lekári tomu nechápali. Ježiš dokáže pomôcť aj jej." 

Joel na mňa pozrel s jasnými modrými očami. Prehrabol si vlasy a zhlboka sa nadýchol. Neodpovedal. Pohladil moju ruku a pritiahol ma na najbližšiu stoličku v čakárni, aby sme si sadli. Sadla som si a on ma nasledoval. Na chvíľu sa otočil odo mňa a pozeral do steny. Nič nehovoril. Vedela som, že potrebuje čas. Jeho reakcie boli vždy premyslené a pokojné. Nenaliehala som a trpezlivo čakala. 

"Počkaj chvíľu, hneď prídem." povedal pokojne, zodvihol sa a odišiel. Videla som ako odchádza von a stráca sa v tme. Nechápavo som hypnotizovala dvere. Do srdca mi vchádzal jemný nepokoj. Po chvíli však zmizol. Opäť sa dvere otvorili a prišiel ku mne. Nedočkavo som sa hrala s pramienkom vlasov. Otočil sa ku mne s pokojným pohľadom a sledoval moje prsty ako sa hrajú s vlasmi. Pootvorili sa mu jeho plné pery a mlčky ma pozoroval hlbokým pohľadom. Po chvíli sa strhol a začal sa sústrediť na niečo, čo držal v rukách. 

"Prečítaj si to, prosím." podal mi úhľadne poskladaný list. Mlčky som ho vzala do rúk a pozrela na neho nechápavým pohľadom. Privrel oči a rukami vošiel do svojich vlasov. Dával mi čas, aby som si prečítala, čo sa v liste skrýva. Roztvorila som list a začala očami čítať.