Rada by som sa s vami podelila o pár „plagátikov“, ktoré u nás v domácnosti visia a pomáhajú deťom byť samostatnejšie, mať slobodu voľby a prehľad v čase. Predovšetkým však znižujú frekvenciu okrikovania. Vďaka tomu máme doma lepšiu atmosféru a spokojnejšie deti – i rodičov. 

Pomôž mi zvládnuť to sám…

Táto myšlienka od Márie Montessori o vedení detí k samostatnosti ma nesmierne oslovuje. Nie som odborníčka na jej pedagogiku, ale so základnými prístupami som sa zoznámila. Aj v realite vidím, že deti chcú robiť veci samé, chcú sa zapájať, chcú preberať zodpovednosť. Keď môžu o niektorých veciach rozhodovať, cítia od nás dôveru a to im dáva pocit slobody a väčšej spokojnosti. Netrpia frustráciou a ľahšie potom spolupracujú aj v oblastiach, kde na výber veľmi nemajú.

Rada by som sa s vami podelila o pár ťahákov, ktoré sa nám doma osvedčili. V kúpeľni a na záchode, pri domácich povinnostiach, balení si oblečenia na dovolenku a pri sledovaní času.

V kúpeľni a na záchode

Keď okolo veku štyroch rokov začali byť deti úplne samostatné v používaní záchoda a ja som čakala, že už by mohli celý proces zvládnuť sami, nefungovalo to. Tých „záchodových“ úloh bolo tak veľa, že vždy dobrú polovicu zabudli. A tak som ich stále kontrolovala a okrikovala.

Stretli sme sa na farskom Dni matiek. Napriek tomu, že sme sa videli prvýkrát, mi pani Marta rozprávala o svojom vzťahu s mamou. V ten deň by sa dožila 100 rokov. Jej múdre slová sa mi vpísali do srdca, a tak sa chcem o ne podeliť aj s vami.

Možno jej slová neodzneli presne takto, ale takto som si ich zapamätala. V niečom mi pripomenuli vyjadrenie mojej mamy, azda aj preto mi tak zarezonovali. Navyše, je to téma, s ktorou sa u mamičiek, najmä tej staršej generácie, často stretávam.

Pani Marta rozpráva

Najkrajšie chvíle s mamou som zažila až v jej posledných rokoch. V tom čase sa o ňu starala sestra na východe, ja som za ňou chodievala najmä cez prázdniny. Mama sa vždy potešila, keď som prišla. Časom prestala celkom rozprávať. Raz sestra odišla na dovolenku a týždeň som sa o ňu starala ja. Mama vtedy začala opäť rozprávať! Keď sa sestra vrátila, bola veľmi prekvapená.

Mama mi nikdy nepovedala, že ma má rada, že ma ľúbi. V mladosti som tým veľmi trpela, vyčítala som jej to. Až v dospelosti som pochopila, že mi dala toľko lásky, koľko mala. Ani jej rodičia nikdy nepovedali, že ju majú radi. Celý deň sa ťažko pracovalo, od svitu do mrku a na takéto veci nebol čas. Nemala to odkiaľ vedieť. A tak som sa to pri deťoch musela naučiť sama – pochváliť svoju dcéru, povedať jej, že ju ľúbim. Nešlo mi to samé od seba, ale nechcela som, aby sa trápila, ako ja. Deti potrebujú počuť, že sú pre svojich rodičov vzácne. A tak som sa učila.

Raz, to už mama nerozprávala, som nabrala odvahu a spýtala sa jej: „Mama, ľúbite ma?“ Chytila mi ruku, pohladila, pobozkala. Vtedy som to pochopila. Má ma rada! Celý život ma mala rada! Ľúbila ma najviac, ako vedela. Mamy sú také – nám sa to možno zdá málo, ale ony dávajú svojim deťom všetko, čo majú...

Ako hovorí klasik – rodina sa buduje za spoločným stolom. Preto už od malička vediem obe deti k tomu, že aj stravovanie má určité pravidlá – nejde iba o to, naplniť si žalúdok, ale záleží aj na tom, kde a ako jeme. 

Spoločné stolovanie bolo u nás v rodine alfou a omegou. Z neúčasti na nedeľnom obede nás mohla ospravedlniť len choroba alebo celodenná neprítomnosť. Mamina si vždy dala záležať, aby bolo „nedeľné menu“ a na stole muselo byť slávnostne prestreté. Samozrejme, cez týždeň nebolo spoločné stravovanie vždy možné, hlavne keď sme už boli starší a každý mal svoj program. Ale cez víkend sme jedli spolu. Raňajky, obedy, večere už podľa programu. Počas víkendov na záhrade sa nás o 12:30 za stolom zišlo v najlepších časoch aj 15. Ale to sa už obed stal spoločenskou udalosťou, ktorá trvala vyše hodiny. 🙂

Chcem tým povedať, že „kultúra stolovania“ a isté zásady sa mi už od malička vryli pod kožu, a tak je len prirodzené, že k nim vediem aj moje deti. Ako však zvládnuť obed s malými deťmi bez toho, aby všetci účastníci nezošediveli? Podelím sa o pár zásad, ktoré praktizujeme. Výsledkom je, že vďaka takémuto „domácemu tréningu“ sa dokážeme od toho roka – roka a pol najesť pomerne komfortne všetci štyria súčasne. A to považujem za úspech 🙂 .

1. Jeme 5x do dňa v ustálených časoch

Za základ považujem, aby dieťa v čase „jedla“ bolo hladné. Svoju porciu potom zje relatívne bez vymýšľania. Preto deti raňajkujú, desiatujú, obedujú, olovrantujú a večerajú. A to je všetko. Pomedzi to si dáme maximálne trochu ovocia, ale väčšinou vôbec nič. Iba pijeme vodu. Rôzne keksíky, piškóty a pod. používam ako núdzové riešenie len vo výnimočných prípadoch.

Výsledkom je, že deti majú jednak pravidelný rytmus – ich telo je nastavené a vie, kedy má aké jedlo očakávať. Zároveň medzi jednotlivými dávkami drobci dostatočne vyhladnú na to, aby potom ochotne zjedli svoju porciu.