Synček snáď mi raz odpustíš
Tehotenstvo je to najkrajšie obdobie v živote ženy. Ten pocit, že v tele rastie nový život je veľmi silný a zosilnie keď žena pocíti prvé pohyby svojho dieťatka. Najskôr jemné, nesmelé ako keby len ťukanie do bruška, neskôr búrlivé, silné pohyby usvedčujúce matku o životaschopnosti jej bábätka.
Môj príbeh sa začal odohrávať tak úplne znenazdania. Už pár dní bolo zle od žalúdka a nič mi nechutilo, k tomu ešte obrovská únava. Ani vo sne by ma nenapadlo, že som tehotná. Až dve čiarky na teste ma usvedčili, že vo mne vznikol nový život. Spočiatku ma to vydesilo, nakoľko som to neočakávala, no rýchlo som prijala pravdu, že budem matkou. Pomaly vo svojom vnútre som sa začala tešiť na moje prvé bábätko. Prvý ultrazvuk bol pre mňa skutočným zážitkom, pretože prvýkrát som uvidela ten malý zázrak, ktorý vo mne tíško rástol. Moje dieťatko sa aktívne hýbalo, kopalo, naťahovalo a bolo neskutočne rozkošné. Bolo strašne maličké a krehučké, no pocit, že je moje a budem ho naveky milovať ma hrial hlboko v srdci.
Týždne pomaly plynuli a ja som sa čoraz viac tešila na moje bábätko, na môj pokladík. Bola som čoraz nedočkavejšia na to, kedy sa mu pozriem do tváričky a zistím či sa väčšmi podobá na mňa, či na svojho otecka. K narodeninám som dostala snáď ten najkrajší darček v živote. Tým darčekom boli prvé, nesmelé pohyby mojho drobca, ktorý bol už tak vitálny, že ráno na druhý deň po narodeninách ma slabulinko kopol. Spočiatku som nevedela, či sa mi to len zdá alebo je to naozaj tak, ale postupom času som zistila, že to čo som prvýkrát pocítila boli predsa len pohyby mojho malého pokladu. Nasledujúce týždne sa niesli v radostnom prežívaní množstva kopancov.
Zlom nastal v 19. týždni. Opakované krvné testy mi vyšli veľmi zlé. Znamelo to pre mňa len dve možnosti. Buď moje bábätko je zdravé, alebo nie. Bohužiaľ ultrazvuk potvrdil tú horšiu možnosť. Môj chlapček, malý bezbranný tvor bol vážne chorý. Lekári ma ubezpečovali o tom, že sa toto postihnutie dá operovať, no nikto mi nevedel povedať, či bude stačiť jedna operácia, či dve, či viac. V momente keď som sa dozvedela túto strašnú správu sa mi zrútil svet... svet ideálov a šťastia, svet v ktorom som videla môjho syna zdravého, kde spinká, hrá sa, kde sa smeje na mňa. Slzy som držala na krajíčku keď mi lekár hovoril o tom ako sa ďalej bude vivíjať život mojho dieťaťa. Keď som však vyšla z ordinácie a pozrela sa na svojho priateľa, ktorý bol rovnako nervózny ako ja, dokonca možno nervóznejší ako ja, keďže ešte nevedel to čo ja. Hodila som sa mu do náručia a nedokázala som mu povedať to čo už tušil, zaliali nás slzy a ja som onemela. Povedať, že synček nie je zdravý a nebude nikdy ako ostatné detičky bolo veľmi ťažké. Po hodnej chvíli som konečne nabrala sily a povedala som to, čo som dúfala, že nikdy v živote nepoviem. V tú chvíľu sa priateľ rozplakal, ešte nikdy som ho nevidela predtým plakať, pretože je to silný muž. Plakal ako malé dieťa, nechcel uveriť tomu, že náš syn, náš plod lásky na ktorý sme sa obaja nesmierne tešili je chorý. V ten deň sme obaja pochopili, že skutočným šťastím, tým najväčším na svete je zdravie a hlavne zdravie dieťaťa. Nasledujúce týždne sa niesli v množstve vyšetrení a ultrazvukov, ktoré opätovne a opätovne potvrdzovali tú strašnú diagnózu, ktorú sme nechceli počuť. Posledné vyšetrenie, ktoré sme absolvovali poukázalo aj na to, že synček okrem toho, že má neuzavretú brušnú dutinu a črievka teda nemá v brušku ale von má ešte aj defekt na srdečnom septe, teda na prepážke ktorá delí srdce na dve komory. Zostalo to teda na nás. Celá pravda padla na nás kruto a veľmi bolestivo. Budúcnosť nášho synčeka bola v našich rukách, teda presnejšie v mojích. Rozhodovanie bolo neskutočne ťažké. Mala som na výber dve možnosti. Buď porodím choré dieťa a budem sa pozerať na to ako trpí celý život, alebo sa ho vzdám a budem celý život trpieť ja. Túto situáciu neprajem nikomu zažiť. V prvom rade vás napadne otázka: Prečo práve my? Prečo naše dieťa? No na túto otázku nám už nikdy nikto nedá odpoveď. Zmätok v hlave sa strieda s vlnami plaču, občas reálne myslenie zatemní láska matky k jej nenarodenému dieťaťu, no čas je krutý a vy sa musíte rozhodnúť čo najlepšie k danej situácii.
Rozhodla som sa tak ako som sa rozhodla. Nech ma nikto nesúdi, pretože človek v danej situácii nemá veľmi na výber. Veľmi ťažko som sa rozhodovala a pri mojom rozhodovaní stáli pri mne moj priateľ aj mamina. Nerozhodla som sa za minútu ani za deň, rozhodovala som sa vyše mesiaca. Za ten mesiac som svoje rozhodnutia veľakrát zmenila, no nakoniec triezvy pohľad na celú vec ma usvedčil, že bude lepšie sa nášho synčeka vzdať. Pre jeho dobro aj pre dobro všetkých nás zvyšných. Nedokázala by som sa celý život pozerať na môjho syna ako trpí. Bola by to oveľa väčšia bolesť ako tá čo prežívam teraz.
Deň kedy nás naveky opustil náš synček sa mi hlboko vryl do pamäte. Celú noc silno pršalo a ja som v pôrodnici nevedela oka zažmúriť od pôrodných bolestí. Ráno sa maličký vydal naveky do nebíčka, presne 5.11. o 6:20 nás opustil. Narodil sa už mŕtvy, takže svetlo sveta už ani neuzrel. Nevidela som ho a ani mi ho neukázali. No jediné čo som videla, bola jeho ručička maličká, biela, vystretá ako keby mi ju podával na rozlúčku. Drobné pršteky mal roztiahnuté a dlaň veľkú asi ako 5 centov. Dodnes mám ten obraz pred sebou a nikdy na to nezabudnem. Viem, že keby bol zdravý tak sa mi narodí valibuk na ktorého by som bola veľmi hrdá, pretože vždy som chcela aby moje prvé dieťatko bol synček. Tešila by som sa z neho ako z najväčšieho pokladu na zemi. No namiesto toho mi dnes zostali len oči pre plač, kopa výčitiek v hlave a viera, že druhé bábätko bude zdravé. Nezabila som ho preto, že som ho neľúbila, urobila som to len pre jeho dobro, aby viac netrpel. Dodnes naň myslím každučký deň a po večeroch za ním plačem. Chýba mi neskutočne a konečne viem čo cítia matky ktoré prišli o svoje dieťa. No ja som na tom ešte horšie, pretože viem, že umrel na moje želanie. Často ma táto myšlienka prepadá a kvári, no jedine to ju zaženie, že som to urobila pre dobro svojho syna aby viac už nikdy netrpel. Viem, že sa z neho stal anjelik, pretože bol maličký a nevinný a dúfam, že to čo som mu spravila mi raz odpustí a hore v nebíčku sa spolu stretneme.