5. Prvý trimester alebo obdobie "zmierenia"

Nemohla som písať. Nielen preto, že prvé tri mesiace som sa nepohla od záchodovej misy, ale najmä priznať sa k tomu, že prvé tri mesiace tehotenstva som preplakala, sa mi zdalo veľmi zahanbujúce. Premýšľam, prečo stále plačem, keď sa mi stala tá najúžasnejšia vec na svete? Plačem každý deň, plačem v noci, plačem strachom, bolesťou, smútkom a keď už necítim žiadne emócie, plačem len tak. Hovorím tomu - hormóny... Ale stoja naozaj hormóny za mojim smútkom? Alebo sa vo mne ozýva strach z nepoznaného? Strach, či to všetko ustojím, či budem dobrou mamou, či sa v noci zobudím na srdcervúci plač, či sa dokážem postarať nielen o seba, ale aj o svoje dieťa, strach, či sa narodí zdravé, strach, či zvládnem pôrod, či budem mať dosť mlieka, či na všetko neostanem sama... Môj najvernejší priateľ/nepriateľ - STRACH. Stále so mnou, vo mne, okolo mňa... Premýšľam, či tie šťastné, vysmiate matky, ktoré okolo mňa chodia, prešli niečím podobným, či každá z nich hneď vedela, ako zobrať svoje dieťa do náruče a všetko prišlo samé, alebo sa rovnako trápili a plakala každá z nich... A cítim sa previnilo, keď sa pomedzi svoj plač  snažím prísť na to, či si zaslúžim alebo nezaslúžim prežívať tento "požehnaný" stav.