V brušku tehotnej ženy boli dve bábätká. Prvé sa pýta toho druhého:

– Veríš v život po pôrode?

– Určite. Niečo po pôrode musí byť. Možno sme tu hlavne preto, aby sme sa pripravili na to, čo bude potom.

– Hlúposť, žiadny život po pôrode nie je. Ako by mal vlastne vyzerať?

– To presne neviem, ale určite tam bude viac svetla než tu. Možno budeme behať po vlastných a jesť ústami.

– No to je predsa nezmysel! Behať sa nedá. A jesť ústami, to je úplne smiešne! Živí nás predsa pupočná šnúra. Niečo ti poviem: Život po pôrode je vylúčený – pupočná šnúra je už teraz veľmi krátka.

– Ba nie, určite niečo bude. Len všetko bude asi trochu inak, než sme zvyknutí tu.

– Ale nikto sa predsa odtiaľ po pôrode nevrátil. Pôrodom proste život končí. A vôbec, život nie je nič iné, než vlečúca sa stiesnenosť v temnote.

– No, ja presne neviem ako to bude po pôrode vyzerať, ale každopádne uvidíme mamu a tá sa o nás postará.

– Mama? Ty veríš na mamu? A kde má akože podľa teba byť?

– No predsa všade okolo nás! V nej a vďaka nej žijeme. Bez nej by sme vôbec neboli.

– Tomu neverím! Žiadnu mamu som nikdy nevidel, takže je jasné, že žiadna nie je.

– No ale niekedy, keď sme potichu, môžeš počuť ako spieva, alebo cítiť, ako hladí náš svet. Vieš, ja si fakt myslím, že skutočný život nás čaká až potom a teraz sa naň iba pripravujeme…