Kamošky 25.

Kapitola dvadsaťpäť

Rita

Ráno ma zobudila šťastná Sárka. Skočila mi rovno do postele a nadšene vykrikovala mamičkááá. Na chvíľu som zabudla na starosti, ktoré mám a tešila sa z prítomnosti spolu s ňou. 

„Mamička, priniesla si mi darček?“ opýtala sa zvedavo.

„Samozrejme, celú kopu. Sú tamto v škatuli.“ 

Pojašene poskakovala a ja som sa tešila a usmievala ako šťastný blázon. Jej nálada bola nákazlivá. Po chvíli sa už hračky, maškrty a oblečenie povaľovali po celej spálni.

„Si super mamička, ľúbim ťa.“

„Aj ja teba srdiečko.“

„A kde je tati?“

„Dnes príde domov, ale vieš čo? Mám pre teba ešte jedno prekvapenie, chceš?“

„Áno, áno!“ poskakovala od radosti.

„Pôjdeš na pár dní k babke.“

„Huráá! Babka! Babka! Idem k tebe na prázdniny.“

„Pobalím ti veci, dobre? Chceš mi pomôcť?“

„Áno.“

Keď Gizka so Sárkou odišli, zostala som v kuchyni. Z regálu na víno, ktorý stál v kúte a bol ešte plný fliaš od svadby, som vybrala jednu náhodnú a naliala si za pohár na posilnenie. Na mobile svietili zmeškané hovory od Lujzy, no nebol čas sa vykecávať a zosypať, ešte pred Majovým príchodom.

Teraz som naňho čakala, kedy konečne vstúpi do dverí, bude sa tváriť ako vyoraná myš na zemiakovej brigáde a ja mu chrstnem do ksichtu jeho neveru a vyhodím ho z domu.

Majo a Rita

Majo sa dlho lúčil s Evou. Mala božské cecky, od ktorých nevedel odtrhnúť oči a ruky. Už len z pohľadu na ne mu penis stál v pozore, čo ju vzrušovalo a ona mu nimi mávala pred nosom, vždy keď sa ponáhľal. Nakoniec s ňou ostal cez noc v hoteli, kde sa presunuli, len čo spolu skončili v práci a teraz sa vybral domov. Na rozlúčku ju ešte plesol po zadku až zjajkla a odišiel.

Žrali ho výčitky, ale každým ďalším podvodom strácali na intenzite. Už si ani nepamätal, kedy a ako presne to začalo, už sa topil vo víre klamstiev a výhovoriek. Padlo mu vhod, že bola Rita preč a matka sa mu starala o Sáru a nič sa nevypytovala. Skrátka, keď chcel ísť za Evou, zavolal jej a ona prišla. Vždy jej povedal, že je to kvôli práci a ona mu verila. 

Štvalo ho len to, že musí chodiť do nejakého zašitého hotela, aby ho nik nevidel.

Zaparkoval pred domom a prešiel popri Ritinom aute bez toho, aby si všimol, že ešte včera stálo na parkovisku pri jej firme. Niektoré detaily mu skrátka unikali, taký to bol tupec.

Keď vošiel do domu, ostal prekvapene stáť, ako predpokladala. V hlave mu hučalo ako v úli, neustály kolobeh nových a nových výhovoriek, ktoré by mohol použiť, aby ho uchránili pred vypočúvaním. Nakoniec sa nadýchol a vystrel, prešiel do štandardného módu, čo znamenalo silené neúprimné úsmevy a rozprávanie o práci. V tom bol dobrý.

„Ahoj Majo.“ Pozdravila ho Rita, ktorá už dopila pohár vína, no navonok pôsobila celkom pokojne. Pod kožou však celá vrela ako magma. 

Všimla si to, keď na ňu upriamil na sekundu oči, kým ich nesklopil pozerajúc na topánky. Mihol sa v nich strach. Strach z toho, že ho nejako odhalí a on príde o všetko čo si vybudoval. Utešoval sa tým, že mu na to nijako nemôže prísť, veď je sakra opatrný.

Keď k nej potom zdvihol zrak, strach bol preč. Ostala len neutrálna fasáda.

„Vitaj doma láska, chcel som ísť pre teba na letisko, ale to malo byť až poobede. Prišla si skôr?“ začal ju šťastne vítať. 

„Áno, prišla som včera v noci.“

„Aha. Mohla si mi zavolať, prišiel by som po teba. A kde je mama a Sárka?“

„Veď si bol na služobke a Gizka vzala malú na pár dní k sebe na prázdniny.“

„Hej bol som.“ Začal si vyzliekať sako, aby sa vyhol jej rӧntgenovému pohľadu. 

„A ako bolo? Užil si si ju?“ s prekríženými rukami na prsiach, sa bokom opierala o zárubňu a čakala.

Niečo tu nesedelo a on zneistel.

Nevedel kam tým mieri a začali sa mu potiť dlane. Vyschýnalo mu v hrdle a mal pocit, že sa každú chvíľu zadusí. To všetko sa však odohrávalo pod dokonale nepreniknuteľnou pokrievkou.

„Ale hej, len tam bola trochu nuda.“ Zaklamal, vlepil jej na líce pusu a prešiel popri nej do otvoreného priestoru kuchyne, kde si do pohára nalial vodu. Hneď mu bolo lepšie. Ten vyčítavý a priamy pohľad ho vystrašil a cítil sa nepríjemne obnažený. No bodaj by aj nie. Veď vymýšľať výhovorky za pochodu dáva zabrať.

„Nuda? Ale nehovor. Ako by sa len ty mohol nudiť, veď svoju prácu zbožňuješ.“ Premáhala sa. „Skôr si myslím, že si si ju užil až pridobre.“ Dodala už sarkasticky.

„O čo ti ide? Veď som pracoval a zarábal prachy!“ bránil sa a očervenel v tvári.

„Tak pracoval?! U mňa v robote, hej?“ poklopala si ukazovákom po perách. „Nevedela som, že náplňou tvojej práce, je obrábať moje sekretárky!“ vybuchla.

Majo celý zbledol a vzápätí na to, znovu očervenel ako repa. Vzkypel v ňom náhly, no neopodstatnený hnev, ale nebol v tom sám. Aj Rita toho mala plné zuby. To ona by sa mala v prvom rade hnevať a nie on.

„Čo by som tam robil, prosím ťa?!“ snažil sa vyhovárať, alebo sa jej vysmieval?

„Čo? Ty úbožiak, veď už konečne priznaj farbu! Čo chceš predo mnou zatĺkať? Fakty? Videla som vás spolu. Boli ste odporní.“ To posledné slovo vyslovila tak, akoby sa mala každú chvíľu povracať, pretože si vybavila ich včerajšiu scénu.

„Rita, nie je to tak, ako to...“ začal trápnu obhajobu, no ona ho odbila.

„Ale no ták... nerob zo seba väčšieho idiota než si.“

„Akého idiota? Spamätaj sa ženská! Trpíš paranojou.“ 

Ani jeden z nich nevedel čo ďalej, tak na seba začali hulákať. Ich dom ešte nikdy nebol plný toľkého hnevu a kriku. Keď sa nemohli brániť, tak začali útočiť.

„Žiadna paranoja, čo si to dovoľuješ?! Zjavne nevieš povedať pravdu takú aká je a ja nemám záujem počúvať tvoje nezmysly, tak skús prestať s výhovorkami a povedz mi prečo? Prečo si to urobil? To kvôli tebe som odišla do Talianska. Viem, že sme od začiatku neboli ideálny pár, ale nikdy som k tebe nebola neúprimná. Myslím, že som aj dobrá matka pre našu dcéru, tak prečo? Čo ti chýbalo, že si to musel hľadať inde a rozbil si nám rodinu?“ neveriacky krútila hlavou.

Chvíľu uvažoval a trochu sa upokojil. Nebol typ čo sa dlho hneval, bol len prchký a vedela, že keď trochu počká, povie nakoniec pravdu, ak sa nad tým zamyslí.

„Ja neviem Rita. Si úžasná žena a som rád, že spolu máme nádhernú a skvelú dcéru, no možno som si len nevedel predstaviť celý život s jednou ženou. Bol to chvíľkový skrat. Viem, že je to trápna výhovorka, ale jediná, akú ti viem dať.“

„Ale prečo si sa nesnažil? Prečo si mi to nepovedal? Mohli sme na tom pracovať spoločne.“ 

„Neviem.“ Povedal a potom už len mlčky hľadel kamsi do prázdna. Veľmi mu neverila. Možno na tom bola štipka pravdy, ale nemala to ako zistiť. Do hlavy mu nevidela. Majo bol príťažlivý, solventný muž a ak ho zaujala Eva, zaujali ho aj iné, len o nich netušila. Ak sa to stalo raz, stalo sa to zas. Večné a nemenné, odporné, život ničiace pravidlo. 

„Bol si s ňou aj u nás? Bola tu? S tebou?“ trpezlivo mu pozerala do očí. Tá otázka ho prekvapila a uhol pohľadom. To jej stačilo a vedela, že ju tu mal. Už nič ďalšie nepotrebovala a ani nechcela počuť. Keď mlčal, prehovorila.

„Sklamal si ma. Sklamal si svoju dcéru a aj svoju matku. Pri nás už nemáš miesto. Zbaľ sa a zmizni!“ vravela smutne a rovnako pokojne ako on. No vnútro jej horelo bolesťou, ktorú jej spôsobil.

„Tak sa so mnou nebav!“ vyštekol podráždene a pristúpil bližšie. Frustrovane si zašiel rukou do vlasov. 

Na okamih sa zľakla, či jej nechce niečo urobiť. Udrieť ju, alebo tak. No rovnako rýchlo ju ten pocit opustil a ona zosilnela. Zomkla v sebe ešte akú takú hrdosť čo jej ostala a pustila som sa doňho. Posledný krát a z posledných síl.

„A ako sa mám? Už ti neverím, chápeš! Zradil si ma a je jedno či to bolo zúfalstvo, alebo rebélia. Nechcem ťa vidieť. Vypadni konečne!“ a ukázala smerom k dverám.

„Ako chceš! Ona je aj tak lepšia v posteli ako ty.“ Neodpustil si trpkú a zlomyseľnú poznámku. Otočil sa na päte, vyšiel z domu a tresol dvermi. Ani nevedel prečo to vypustil z papule. Myslel si, že si dnes užije ďalší skvelý sex, no nevyšlo mu to. Akurát tak stihol hlboko raniť a pošliapať Ritine city. A na Sáru v tej chvíli ani nepomyslel. Fakt úbohé. 

***

Počkala som, kým sa stratil hluk pištiacich gúm odchádzajúceho auta a zviezla som sa na zem. 

Bože, myslela som si, že ten jeho intenzívny pohľad nevydržím. Bol si sebou tak veľmi istý a toľko odporu a pohŕdania, čo z neho razilo ma skoro prevalcovalo. Kedy sa z neho vyparil rešpekt a láska? Ako je možné, že sme sa tak jeden druhému odcudzili? Áno, obaja sme mali veľa práce, ale mala som pocit, že to nejako s odretými ušami zvládame a vzájomne sa milujeme a podporujeme. Môj otec zvykol vravieť, že sú ľudia, pre ktorých by sme aj život položili, no sú v ňom aj takí, ktorí nás o ten život dokážu pripraviť. Jedným z nich bol aj Majo. Rozorvalo mi to vnútro. Všetky emócie čo ma zaplavili vyústili v jedno slovo: bolesť.  Ako rakovina sa rozpínala do celého tela a nahlodávala všetko, čo jej vstúpilo do cesty. 

Prešla asi hodina, keď som sa odlepila z miesta, zdvihla telefón a zavolala na jediné záchranné číslo. Ani som netušila, že mi zovrelo hrdlo a nedokázala som zo seba dostať súvislú vetu. Po niekoľkých zvoneniach sa z druhej strany ozvalo haló.

„Pri... príď ku mne do... domov,“ habkala som a ďalej nepokračovala. Lujza už nič viac nepovedala a zložila. Za 20 minút už brzdila pri dome a vletela dovnútra ako tornádo. Dvere sa rozleteli. 

„Rita!“ skríkla vystrašene a začala ma hľadať. 

Ja som sa krčila pri stene v kuchyni a usedavo vzlykala. 

„Zlatko, si ranená? Čo ti je?“ spýtala sa ma, keď ma konečne našla.

„Bolí ma srdce a hlava. Asi mi praskne.“ Zavila som ako ranené zviera Lujze do ramena, keď sa ku mne hodila na zem a objala ma. 

„Prečo to všetko?“ nechápala. „Veď si doma. Mal to byť jeden z najšťastnejších dní za dlhú dobu.“

„Majo ma podvádza s tou špinou Evou.“ Znovu som sa rozplakala.

„S Evou? Si si istá?“ spýtala sa ohromene.

„Videla som ich.“

„Jóóój, poď ku mne! Tíško, bude dobre, som pri tebe.“ Chlácholila ma a začala mi jemne hladiť chrbát. Bolo to upokojujúce. Toľko krát som ju už potrebovala. Aj v tom Taliansku. Vždy bola pri mne.

„Nechceš si ísť sadnúť, alebo ľahnúť?“

„Pomôžeš mi? Sama to asi nezvládnem.“

„Od toho som tu, aby som ti pomohla.“

„Naleješ mi vodu, prosím ťa? Páli ma hrdlo.“

„Ale iste, iste. Tak kde to máš?“ začala sa ohliadať po dome. 

„Čo?“

„Tajnú zásobu.“

„Vody? Predsa v kohútiku.“ Vravím a nechápem kam tým mieri. 

„Nemyslím vodu, ale domácu pálenku.“ Vysvetľovala mi podopierajúc ma s jednou rukou. 

„Chceš aby som teraz pila domácu? Zošalela si?“ s prekvapením som na ňu pučila oči. 

„Vôbec. Si napätá ako struna. Potrebuješ sa uvoľniť a domáca je najlepší liek na všetky neduhy, ver mi.“ Prehovorila a hodila ma na gauč.

Ja som sa naň zvalila tvárou dolu. Voľnou rukou som ukázala na skrinku pod televízorom. Všetky tajné zásoby vlastne ani neboli tajné, lebo u nás sa toho veľa nepilo. Domácu pálenku som mala od Lujzy. Dotiahla mi ju z chalupy, kde jej mali hektolitre zásob schovaných pod zemou, v malej pivničke na horšie časy. Neviem kedy mali tie horšie časy nastať, ale rátali sa k tomu asi aj rozchody, keďže ma ju nútila vypiť. 

„Tak davaj. Dva k jednej. Dva poháriky pálenky, jeden pohár vody.“

„A chceš aby som ešte žila, alebo mám zomrieť na otravu alkoholom?“ zdvihla som hlavu a krivo sa na ňu pozrela.

„Ešte si sa ani nenapila. Pozor, teraz prídu dôležité inštrukcie. Aby ti nebolo zle, nezabehlo ti a nepovracala si sa, dám ti malú radu. Predtým ako sa napiješ, dýchaj nosom. Celý čas dýchaj nosom. Aby si si to precvičila. Keď sa napiješ, trochu to pováľaj v ústach, potom prehltni a vydýchni ústami, aby ťa z toho nepálilo v hrdle. Keď to zvládneš, ani nebudeš chcieť prestať piť.“ Usmiala sa povzbudivo.

Zdalo sa mi to zložité a nemožné. A vybuchla som do smiechu. Nemala som sa smiať a ten zvuk čo zo mňa vychádzal bol divný, škriekavý a nedal sa zastaviť. Tlmili ho len vankúše. 

„Už ste sa o tom bavili?“ spýtala sa, keď som sa posadila a ona si ku mne prisadla.

„Nedávno odtiaľto vypadol.“ Povedala som a vypila pohárik nefarebnej tekutiny na ex. Zabudla som na dýchanie a v krku ma neskutočne pálilo. Zvraštila som tvár do podivnej grimasy od hnusnej pachuti, čo mi ostávala v ústach. „Rýchlo vodu! Lebo zgegnem!“

„Ešte jeden a poriadne! Potom ti dám vodu.“ 

Nakoniec som to urobila po svojom. Palcami som si stačila nos a naliala do seba aj ten druhý. Pálilo ma z neho ešte viac a mala som pocit, že keď sa nenapijem a nezakryjem niečím pachuť v ústach, asi sa povraciam. Miesto jedného, som si dala dva poháre vody, ako taká smädná ťava. Hneď mi bolo lepšie. Potom som sa znovu zaryla medzi vankúše.

„Čo povedal na to, keď si to naňho vybalila?“

„Vraj to tak nebolo. Že nebolo! Ako by chcel tvrdiť, že penis čo do nej strkal, vôbec nebol jeho. Bolo to odporné, celé to ich prevedenie. Je mi z toho znovu na grc, len si na to spomeniem. Vieš, na chvíľu ma z neho premkol strach, akoby som sa ocitla opäť na tej pláži, s tým chlapom. No potom to bolo preč.“

„Nechuťák a sviniar je to! Mali by mu ufiknúť vtáka! Vlastne... ja sa tu pohoršujem a v skutočnosti nie som o nič lepšia než on. Nie som svätá a ocitla som sa v začarovanom kruhu. Ten úlet bol chyba a viem to.“ Prehovorila zahanbene a zastrčila si prameň blond vlasov za ucho. 

„Ty si to aspoň oľutovala a polepšila si sa, ale muži robia také veci v jednom kuse. Ak raz začnú, nevedia prestať. Sú sexom posadnutí. Musia ho mať, za každú cenu.“

„Ehm, to hej. A čo Sára? Kde je? Je s ním?“

„Nie. Je u svokry. Našťastie. A s ním som skončila. Aj s hentou čúzou. Jeho som vykopla z domu a ju vykopnem z roboty! Nech si pre mňa za mňa sexujú pod mostom, ale nie na mojom kancelárskom stole a v mojom dome!“ kypel vo mne hnev a mala som pocit, že vidím na červeno. Mala som chuť tú Evu roztrhnúť v rukách, ovaliť ju lopatou po hlave a zakopať veľmi, veľmi hlboko. Alkohol mi na to dodával patričnú odvahu. 

„On ju vzal aj sem?“ vypleštila prekvapene oči.

„Nepriznal to, ale ani to nepoprel.“ Zatínala som ruky do pästí.

„Bastard! Fajn. Vyzeráš rozrušene, nechceš si trochu pospať? Dám ti niečo na upokojenie a oddýchneš si. Myslela som, že alkohol ťa trochu unaví a nie povzbudí na karate kida.“

„Nechcem spať! Chcem ísť von a ty pôjdeš so mnou.“ Štuchla som do nej prstom. 

„Neviem, či môžem.“ Zamýšľala sa Lujza.

„Musíš! Kto iný mi pomôže dostať sa z tejto depky, ak nie najlepšia kamoška?“

„Tak dobre. Ale do rána s tebou chľastať nemôžem, aj keby som chcela. A ty to tiež nemôžeš preháňať.“

„Jasné, sľubujem.“ A priložila som si ruku na srdce.

***

„Juchúúúú. To je paráááda.“ Vrieskala som tancujúc na stole, pod ktorým postávala Lujza a zopár chlapov, čo si ma s chlipným pohľadom prezerali. Pila som nevedno koľké čo. Začala som vodkou, ale teraz som si obsahom pohárikov vôbec nebola istá.

Lujza sa za mňa hanbila ako pes. Nechcela sa odviazať ako ja a keďže pila len trošku, radšej vhupla do role staršej sestry opatrovateľky, ktorá tú mladšiu považuje za nerozvážnu a ľahkomyseľnú. Koľká irónia, keď uvážim, že ona bola tá, čo sa v Taliansku večne opíjala vínom. 

„Poď dole!“ kričala na mňa, no ja som ju ignorovala. Bol to náš tretí podnik za večer, ale v tomto som sa odviazala najväčšmi. 

Kopla som do seba ešte jedného panáka a dva ďalšie som rozliala po stole, keď som do nich nechtiac ťukla nohou. Zrazu na sebe cítim a vidím len pár vypracovaných rúk, čo ma ťahajú za ruky, no do toho sa mi nohy pomotali a zletela som ako lata rovno na zem.

A to bol koniec, lebo zrazu mám okno. A nie hocaké. Také poriadne, francúzske.