Kamošky 31. - 32.

Kapitola tridsaťjeden

Lujza

Dnes som od rána mala fakt skvelý deň. Stihla som zjesť celú ovsenú kašu a nie iba jej menšiu polovicu, dokonca som si dala aj bezkofeínovú kávu, aby som si v práci mohla dopriať ešte ďalšiu, už normálnu. S Leom som sa ako každé ráno poškriepila kvôli obliekaniu, ale dostavila ho do škôlky načas a nie desať minút po stanovenom čase. Do práce som prišla s polhodinovým predstihom, paráda. Na tvári sa mi usídlil blažený úsmev. Pripravila som si podklady na schôdzu v Borisovej kancelárii a zvŕtala sa v našej miniatúrnej kuchynke, aby som si pre seba a šéfka prichystala životabudič. Len tak pre radosť. Šéfko sa na mňa musel vždy dvakrát pozrieť, ako by sa uisťoval, že som to ozaj ja. Pochválil ma za to, že som mu počas dovolenky pomáhala na diaľku, a že zmena mi fakt prospela. 

Prvý krát, odkedy som sa vrátila, sa stretnutia zúčastnil aj Dominik. Vôbec mi tu nechýbal, no keď sa nám stretli pohľady, vyschlo mi v ústach. Ostal zaskočený a dlho-predlho si ma obzeral, až som musela odvrátiť pohľad ako prvá. Uvoľnil si golier na košeli, slastne a vzrušene si vzdychol, navzdory tomu, že sme boli v preplnenej zasadačke. Do pekla s ním. Stiahlo sa mi lono (podotýkam samo od seba) a na líca mi vyšla červeň, ktorú som si v odlesku čiernej obrazovky telefónu skontrolovala a našťastie pôsobila celkom prirodzene. 

Zasadli sme k dlhému stolu a Boris spustil dlhý monológ o ďalších postupoch firmy. Na sebe som cítila Dominikove oči, ale tvárila som sa, že ma Borisove slová fakt zaujímajú, no po chrbte mi stekala kvapka potu, nasiaknutá biliónmi častíc vzrušenia. Už len z jeho prítomnosti som bola vedľa ako jedľa.

Problém bol v tom, že som sa dostala len cez polovicu agendy, takže niektoré veci pre mňa boli ešte stále nové. Áno, mohla som sa na to opýtať Dominika, lenže to by znamenalo, tráviť s ním v jednej miestnosti až priveľa času. Ja som si však všetko zisťovala sama a odolávala tak jeho šarmu, dokiaľ...

„Lujza, Dominik ti vysvetlí, čím sa budeme v najbližších dňoch zaoberať. Budem totiž potrebovať aj tvoju pomoc a najlepšie bude, ak vy dvaja budete spolupracovať.“ Usmial sa povzbudivo a potom vrátil pohľad na všetkých zúčastnených..

NO DO RITI! Povedala som si pre seba a v duchu zaúpela.

„Jasné, Boris.“ Pípla som a zadok mi zvierala nervozita, do ktorého by mi nestrčili ani zastrúhaný vlas.

„To je skvelý nápad. Aspoň doženieš zameškané.“ Ozval sa nadšene ten sexi poloboh.

Vystrúhala som nútený úsmev jeho smerom a potom ďalej čumela do svojich papierov. Nevedela som, ako z toho von. Ale potom... na myseľ mi prišiel plán, ktorý mi napadol doma. Dostanem Dominika na lopatky a zaujmem jeho miesto, ibaže to si bude vyžadovať trochu viac času. Najprv potrebujem vedieť o všetkom, čo sa u nás za posledný mesiac a skoro pol stalo, držať si od Dominika aký taký odstup a potom využiť najlepšiu situáciu. Hnusné, ale potrebné. Stane sa zo mňa korunovaná mrcha mesiaca.

Počúvala som diskusiu, námietky a pripomienky a všetko to do seba nasávala ako vysávač. Ak mám byť o krok pred ním, musím o všetkom vedieť.

Po schôdzi sme sa všetci pobrali na svoje miesta. Dominik sa ešte zastavil pri mojom stole, cestou do svojej kancelárie. 

„Dáme obed?“ žiarivo sa usmial, naklonil sa ponad stôl a roztiahol pekne tvarované prsty na jeho hladkom povrchu, aby si udržal stabilitu. Do nosa mi udrela výrazná mužná vôňa zmiešaná s korenistou prímesou. Bolo to opojné a skoro som sa nechala naladiť na jeho vlnu. Našťastie ma zdravý rozum pekne pokarhal a prefackal.

„Prepáč, ale už som dohodnutá s kamoškou. Hneď ako sa z neho vrátim, prídem za tebou a môžeme začať. Chcem vedieť všetko.“ Povedala som možno až príliš horlivo, ale on si to zrejme vysvetlil po svojom, akože mám neskutočný záujem tráviť s ním kopec času a počúvať tie jeho sexom nabité rečičky.

„Tak dobre.“ Pritakal. Pár sekúnd mi ešte skenoval vrchnú polovicu tela, potom sa zvrtol na päte a odkráčal.

Ponorila som sa hlbšie do svojho kresla a uchlipla si z kávy. Zdvihla som telefón a poslala Rite správu s textom S.O.S. Musíme dať obed. HNEĎ!

Obratom mi to píplo, že sa o 10 minút stretneme na dohodnutom mieste.

Vstúpila som do preplnenej klimatizovanej miestnosti. Pohľadom som prebehla osadenstvo. Najčastejšie tu sedávali nejaký manažéri v oblekoch alebo IT-čkári. Horlivo diskutovali, mľaskali a podchvíľou si kontrolovali svoje obleky, či na nich nie sú nejaké pozostatky obedu. Vzápätí sa dvere rozrazili a dnu vošla Rita, ktorá na seba vo svojich červených šatách pritiahla pohľady tých mamľasov. No fajn, nebudem ich všetkých hádzať do jedného vreca. Niektorí sa fakt neotočili. Žiarivo sa usmiala, takže mala zrejme dobrú náladu a rukami mi zatleskla pred nosom.

„Zdravím ťa Lujzička, náš stôl čaká.“

„Ako dobre, že ťa tu poznajú. Inak by sme museli ísť inam. Voľný stôl by sme hľadali len ťažko.“

„Hej. Dnes je tu akosi rušno.“

„Tak sa do toho dajme.“

„Som zvedavá na tvoje novinky.“

Objednali sme si a vhupli na úroveň tých mamľasov, čo sedeli naokolo. Tlačili sme si do líc cestoviny ako také škrečky a horlivo diskutovali. Priblížila som Rite svoje plány s Dominikom a nervózne sa okolo seba obzerala, či tu náhodou nie je niekto z našej firmy, čo by to mohol počuť.

„Zaujímavá stratégia.“ Zamyslela sa Rita. „No chceš mu dávať nejaké falošné nádeje? Čo keď sa to zvrtne? Si od neho dostatočne odpútaná? To je sakramentsky dôležité.“ Zdvihla predo mňa vztýčený ukazovák. „Vieš, aby si sa neponorila do sračiek tak, že ti z toho ani buzola nepomôže.“ Ľudia prísediaci blízko nášmu stolu sa zatvárili znechutene, akože slovo sračka nepatrí do obedňajšieho slovníka, ale bolo nám to jedno. 

„Potrebujem len nejaký čas. Áno, je a bude to ťažké, no ako inak sa ho mám zbaviť? Na schôdzi ma preťahoval pohľadom. Som z neho na nervy.“ Hystericky som dvíhala ruky až k hlave a potom som si pošúchala spánky.

„Rob, čo musíš. Budem s tebou.“ Stisla mi povzbudivo ruku tou svojou.

Čas pokročil a prestávka sa mi nezadržateľne blížila ku koncu. S hlbokým nádychom a rýchlim výdychom, akoby som zo seba chcela zhodiť bremeno, som vošla do firmy. 

Kapitola tridsaťdva

Rita

Vystúpila som z auta a kráčala k domu, kde som už nebola celkom dlhý čas. Očkom som prešla po nádhernom a hustom anglickom trávniku, ktorého mäkkosť si moje nohy budú ešte dlho pamätať, ako aj pestovanú záhradku popri chodníku, o ktorú bolo patrične a z láskou postarané. Škoda, že ja som sa nikdy necítila ako táto záhradka. Mne sa toľko maminej pozornosti neušlo, hlavne od otcovej smrti.

„Mama, kde si!“ vošla som do domu a skryla sa pred horúčavou. Opakom ruky som si pretrela vlhké čelo od potu a potom ju utrela do bavlnených šortiek. 

„Mama!“ zakričala som do ticha a znova tak ohlásila svoj príchod. Po chvíli sa spoza steny vynorila postava mojej matky.

„Čo tu hulákaš?“ karhala ma.

„Nehulákam.“ Povedala som už pokojnejšie.

„Čomu vďačím, že si svoju matku poctila návštevou?“ prehovorila znechutene. 

„Musím s tebou hovoriť.“

„Ale nehovor.“ Mávla rukou akože len toľko? Vyklop to a bež. Premerala si ma zhora nadol a naopak. „Ako to vyzeráš? Prečo nie si upravená?“

„Á je to tu zas. Na toto nemám čas, ani náladu.“ 

„Takto sa prezentuješ svetu? V smiešnych kraťasoch a vyťahanom tielku? Je to úbohé.“ Znechutene pokrútila hlavou.

Je to tak. Mama je stelesnená dokonalosť. Akoby celé dni nerobila nič iné, len sa zvŕtala pred zrkadlom a stále kontrolovala, či je všetko tak, ako má byť.

„Mama, neprišla som si po radu ohľadom obliekania. Prišla som sa ťa na niečo opýtať a chcem počuť pravdu, rozumieš?“

Prekvapene na mňa civela a čakala, čo za otázku jej asi tak položím. Prešla do obývačky, sadla si na gauč a prekrížila ruky na prsiach, až sa jej trochu nadvihli a pekne vyformovali (nie žeby to bolo pre mňa zaujímavé, ale vyzerala dobre, potvora).

„To sa nevylučuje s tým, že si sa mohla aj lepšie obliecť. Čo si pomyslia ľudia?“ neprestala vyrývať a pery stisla do jednej priamky. Názor ľudí ma zajímal asi tak, ako farára športka. Proste nulový záujem. Ale dedinčania si všimnú, že som tu bola. Na ušiach a očiach majú radary, ale je mi to jedno. V tejto chvíli ma zaujímala len jedna vec, ktorú z nej budem musieť vypáčiť.

„Ľudia ma netrápia.“ Prehodila som.

Matka si len znechutene odfrkla a nesúhlasne pokývala hlavou.

„Si hrozná, ten Majo ťa pokazil!“

„Maja som vykopla z domu.“

„Čože si? Čo to rozprávaš?“ vypleštila na mňa oči a nastražila uši. Áno, aj ona bola miestny radar. To v sebe nemohla zaprieť. Žila tu už dosť dlho.

„Podvádzal ma. Ale nie preto som sem prišla.“

„Tak prečo?“ nepokojne sa zahniezdila.

„Paľo mi z Talianska posielal listy. Kde sú?“

Uhla pohľadom, ale vynašla sa.

„Ale čo to táraš? Aké listy? Zbláznila si sa?“ mávla rukou, akože o nič nejde, ale uhýbala pohľadom naďalej.

„Mama, neklam mi!“ hodila som na ňu výhražný pohľad, aj tón môjho hlasu bol výhražný a pristúpila som k nej bližšie odo dverí, kde som doteraz postávala.

Trochu sa vystrašene stiahla.

„Aspoň raz mama...“ trochu som sa odmlčala, „aspoň raz mi neklam a povedz pravdu. Ukryla si tie listy aby som sa k ním nedostala?“ prehovorila som pomaly a s očakávaním. Mama sklopila oči a hrala sa s prstami na rukách.

„Kde sú tie listy teraz?“ opýtala som sa, keď mama naďalej zaryto mlčala ako partizán.

„Chcela som ti len dobre. Ten chlapec odišiel. Nechcela som, aby si sa naňho upínala. Aj tak ste boli spolu neustále. Brzdil ťa.“

Tak toto bola posledná kvapka a pohár mojej trpezlivosti s touto ženou, pretiekol.

„Ako si mohla?!“ chrstla som jej do tváre.

„Mrzí ma to.“ Prehovorila tichým tónom, akože nechaj to už tak.

„Tak teba to mrzí? To ti neverím. Pripravila si ma o jediného najlepšieho priateľa. Ľúbila som ho, chýbal mi. Myslela som si, že odišiel kvôli mne. Nemohla som sa s ním ani rozlúčiť a ty si mi naňho vzala ešte aj spomienky!“ kričala som na ňu.

„Ja...ja, je mi to ľúto. Neviem čo mám ešte povedať. Nedokážem to vziať späť. Nečakala som, že na to raz prídeš. Ako si sa to vlastne dozvedela?“

„Od neho, mama. Stretli sme sa náhodu a povedal mi to.“ Nechcela som mame vešať na nos, ako sme sa stretli v Taliansku a potom doma v Prešove. Po tom všetkom, ju do toho absolútne nič nebolo. „Ja hlupaňa som si myslela, že ma zo svojho života odstrihol a on mi pritom stále písal. Celé roky!“

„Donesiem ti ich, ak chceš. Mám ich odložené hore v spálni.“

„Je mi z teba zle, mama. Chcem tie listy a nechcem ťa už vidieť.“

„Takto nehovor.“ Zavzlykala.

„Ale tak to je. Kvôli tebe som bola celé roky nešťastná. Nešťastné manželstvo, nešťastný život. Jediné moje šťastie je Sárka.“ Bola som plná hnevu. Vylieval sa zo mňa, postupne, ako keď žeravá magma opúšťa sopku a leje sa cez okraj. V očiach mi metali blesky, až som mala pocit, že vidím načerveno.

„Stojím si za svojím rozhodnutím. Je mi to ľúto, ale vtedy bol len obyčajný flákač, vravela mi jeho mama. Keď prišiel prvý list, celé dni si preplakala. Nevedela som čo robiť. Chodila som okolo tvojej izby aj v noci a ty si stále usedavo plakala, alebo si sa budila pre nočné mory. Len som dúfala, že sa z toho čoskoro dostaneš. A to sa aj stalo. No potom prišiel ďalší a ja som sa rozhodla, pre tvoje dobro. Pochop to konečne. Plakala by si a neprestala. Znova a znova, lebo si bola, ako si povedala, zaľúbená. Myslíš, že som to nevedela? Trávili ste spolu kopec času, jeden na druhom ste viseli pohľadom. Takto to bolo skrátka lepšie. Našla si nových priateľov a znova žila. Teraz mám krásnu vnučku.“ Dokončila som slzami v očiach.

„Ktorú skoro ani nevídaš!“ vybrechla som.

„To by sa mohlo zmeniť.“

„Nie. To ty by si sa musela zmeniť. Ublížila si mi. Tak mi už dones tie listy, nech sa odtiaľto pakujem.“

„Nevyháňam ťa.“

„Ani nemusíš. Už si spokojnejšia? Máš čisté svedomie? To čo si urobila nebolo fér. Všetkým by som si prešla. S tebou alebo bez teba. Ale nemala si mi to zatajiť.“

„Možno nebolo. Ale časom, keď sa na to pozrieš s odstupom zistíš, že to možno nebolo na škodu. Na to dobré sa oplatí si počkať.“ Prešla okolo mňa a potom schodmi na poschodie, hľadať listy. Prestúpila som z nohy na nohu, prekrížila som ruky na prsiach a zatvárila sa zlostne.

„Pánabeka, veď ich je celá kopa!“ zhrozene som zvolala, keď sa mama objavila na schodoch.

„Spočiatku ich chodilo veľa, no postupom času čoraz menej a menej, až nakoniec neprišiel žiaden. Zľakla som sa, či si náhodou nejaký nenašla, no ty si sa tvárila celkom normálne. Vtedy som usúdila, že skrátka prestal.“

„Fajn.“ Schmatla som tie listy a pritisla si ich na prsia. „Dlhšie ma nečakaj. Ako vždy.“

„A čo Sára? Smiem ju vidieť? Vziať ju na výlet, na zmrzlinu, či do parku?“ vyletelo z nej, akoby to robila každý druhý deň a pritom to nerobila takmer vôbec. Ešte aj na narodeniny jej bolo zaťažko prísť, akoby sme bývali na druhej strane zemegule.

„Ja... ozvem sa ti, dobre? Potrebujem trochu času. Tieto náhle a nepredvídateľné životné zvraty mi ničia psychiku. Musím sa dať dohromady a snáď ti potom zavolám.“

„Dobre, moja milá.“ Prišla ku mne bližšie, no ja som sa odtiahla. Trochu ju to prekvapilo, aj keď nechápem prečo?Aby bolo jasno, prejavy náklonnosti sme medzi sebou už dávno nepraktizovali, čiže žiadne objatia, bozky, ani priateľské potľapkania po pleci či pohladenia. Možno si myslela, že som jej šmahom odpustila, ale to sa mýli. Ešte veľa vody pretečie v dedinskom potoku, kým sa tu vrátim, ak vôbec a budem mať pre ňu pochopenie a odpustenie.