Kamošky 38.

Kapitola tridsaťosem

Lujza

Po dôkladnom sledovaní pracovného diania, som si tú pobláznenú mladú slečinku odchytila cestou z práce. Áno, bolo pod moju úroveň otravovať ju, ale chcela som sa dostať Dominikovi pod tú jeho hrošiu kožu a vypudiť ho z firmy, aby nepáchal ďalšie zlo, a aby som uľavila svojmu svedomiu. Trápili ma neodbytné výčitky a bála som sa, že sa z toho zbláznim.

„Ahoj, Soňa? Vravím správne?“ tvárila som sa, akoby som ju stretla prvý raz. Pritom som ju už mesiac sledovala ako dravec svoju korisť. 

„Áno, dobrý deň.“ Aj keď možno bola prekvapená, že som sa k nej ozvala, nedala to na sebe poznať. 

„Môžem vám nejako pomôcť? Už som na odchode, ale ešte sa môžem vrátiť.“ Povedala ochotne ako pracovník mesiaca, čo chce prémiu za každú cenu. 

„Nie, nie, to je v pohode. Môžem sa pridať? Tiež už idem domov. Bol to dlhý deň, čo?“

„No jasné.“ Povzdychla si. 

„Ako sa vám zatiaľ u nás páči?“ vyzvedala som.

„Och, je to tu perfektné. Všetci sú ku mne milí a práca sa mi páči.“ Všetko vychvaľovala, ako by bola z tej práce fakt nadšená, alebo jej za to zaplatili.

„To je super. Všimla som si, že si rozumiete aj s vedúcimi. To je veľké plus.“ pochválila som ju.

„Myslíte Dominika? On je skvelý, ale len medzi nami, naháňa mi trochu strach.“

„Ale nehovorte. Správa sa k vám neprimerane?“ nechápala som ako je možné, že toto dievča je také prostoreké. Vravela veci sama od seba a ani som to z nej nemusela ťahať.

„Nie, to teda nie. Je milý ale viete, ja mám priateľa a on...“ zasekla sa, ako by sa hanbila ďalej pokračovať, no mne to nestačilo.

„Povedzte to.“ Pobádala som ju.

„Dáva mi návrhy, ktoré nechcem a nemienim prijať. Ale on to nechápe, alebo to nechce pochopiť.“ Dodala nakoniec frustrovane. Chcela zapadnúť, len asi nie za každú cenu, no záujem Dominika jej zrejme prekážal. 

„Viem, že som príliš otvorená a neviem komu vo firme by som sa s tým mohla zveriť bez toho,  aby som neutrpela nejakú ujmu. Nikomu nechcem robiť problémy. Ani sebe.“

„Môžete mi veriť, že čo ste mi dnes povedali, je len medzi nami. Úprimne som si myslela, že o Dominika máte záujem. Prekvapilo ma, že to tak nie je.“

„Ide mi autobus. Prosím buďte diskrétna. Tú prácu mám fakt rada.“

„Nebojte sa. Tak dovidenia zajtra.“ Povzbudivo som sa na ňu usmiala.

„Dovidenia.“ Milo a trochu nervózne mi úsmev opätovala, kým nevošla do otvorených dverí. 

Keď sa za ňou zavreli dvere autobusu, vydýchla som si úľavou. Niečo mi vravelo, že ešte nie je správny čas, oboznámiť ju s plánom zosadenia Dominika z jeho vedúceho postu. Chcelo to viac času stráveného so Soňou. Dúfam, že nie som príliš naivná a to dievča ma nevodí za nos. Ale na to prídem až časom...

...a čas ukázal, že sa v ľuďoch vyznám asi tak dobre, ako človek, ktorý sa ocitne na saharskej púšti prvý krát v živote a ide tam robiť sprievodcu. 

Samozrejme, náš rozhovor Dominikovi Soňa hneď pretlmočila a začal sa voči mne správať chladne. Chcel vo mne vzbudiť pocit viny a čakal, že som taká naivka, ktorá za ním prilezie. Trochu sa prerátal. 

V každom prípade, na to som prišla až o niečo neskôr, že tí dvaja spolu kujú pikle rozmerov väčších, než bola naša firma. Soňa tam bola nasadená a bola múdrejšia a chytrejšia než sa tvárila, potvora. Čas strávený na kávičkách s ňou, namiesto s mojom najlepšou kamoškou, ma akurát ponáral do väčšej a väčšej brindy. Ja, duša otvorená všetkým, ktorí sú na mňa milí, vykecám veci, ktoré ani nechcem, ale v priateľskej atmosfére, sa to zo mňa sype jedna radosť. Našťastie firemné tajomstvá som jej neprezradila a aj Boh to vie, že ich neviem, lebo keby to tak nebolo, pri troche nátlaku by som prezradila aj pinkód Borisovho účtu v banke. Dobre mi tak, nikto na mňa netlačil, ale to bolo asi ešte horšie. Soňa zo mňa vytiahla infošky o kolegoch, s ktorými sa za mojím chrbtom kamarátila a rozchyrovala o mne, že som klebetnica a každého tam vodím za nos. Pekné svetlo to na mňa nevrhalo, ale to ešte stále nebolo všetko. 

Osoba na S, spolupracovala s Dominikom už dávno, ale ako tichý spoločník a nikto o tom ani nevedel. V skutočnosti ani nebola čerstvá absolventka, hoci vyzerala mlado. Chceli prekopať našu firmu od základov a nahradiť Borisa ako hlavu firmy nejakým pajácom, osobou bez minulosti, ktorá by sa stratila v dave.

Na všetko som prišla postupom času. Spolu s mojou kolegyňou, druhou hlavnou účtovníčkou, sme prišli na nejaké nejasnosti a zvláštne prevody peňazí na neznáme účty, ktoré boli starostlivo skryté. Účtovníčke začiatočníčke by to bezpochyby uniklo, ale nie skúseným ženám vo fachu ako sme boli my. Dominik chcel odviesť Soňou moju pozornosť, čo sa mu aj podarilo, avšak len na nejaký čas. Určite mu hralo do karát aj to, že som opustila Slovensko. 

Všetko sme robili v tajnosti, kým sme prišli na to, kam vedú poprepletané nitky. Bola som v šoku keď som zistila, že je v tom zapletený Dominik. Ten podlý had sa priplazil do našej firmy ako galantná spiaca kobra v košíku, kým nevystrčil svoje zubiská naplnené jedom. Všetkých otrávil svojim šarmom, podmanil si dámy a mužov zrazil na kolená svojimi skúsenosťami a vedomosťami. Nikto o ňom nepochyboval a práve preto to bol pre všetkých poriadny úder pod pás. 

Neboli sme jediná firma, na ktorej tí dvaja zarobili, ale boli sme posledná. To, čo im nakoniec prišili, podvody, úniky peňazí, z toho by sa nevyhrabali ani lopatou na sneh. Úsmev mu zamrzol na ksichte, tváril sa podráždene a nasrato. Vôbec nie ako predtým, keď sa mi snažil dostať pod sukňu. 

Keď už priháralo, chcel si vziať pár dní voľna a možno aj vypadnúť zo Slovenska, ale to už ho polícia čakala na jeho adrese. Prehľadali mu byt, našli väčšiu sumu peňazí a letenku pre seba a Soňu do krajiny, odkiaľ nevydávajú zločincov. Všetko by mu možno vyšlo, nebyť jeho nehoráznej nafúkanosti a Soninej vtieravosti. 

Po tých dvoch mesiacoch sme sa konečne dostali na pokojnú vlnu. Tých dvoch vo firme nikto nespomínal a mne kolegovci odpustili moju všetečnosť. Viac nás to utužilo. Boris si vzal po prehrmení problémov pár dní voľna, aby sa psychicky zotavil. Dosť ho vzalo, že si do firmy pustil niekoho ako bol Dominik. Nemohol za to, hoci si to vyčítal. 

Práca bola kapitola sama o sebe, ale úprimnú radosť som mala aj z Rity, ktorá sa konečne rozhýbala a začala si s Paľom. Keď som ju pred necelým mesiacom stretla, radosť z nej vyrážala ako gejzír zo zeme. Vravela mi o plánoch navštíviť Taliansko spolu s Paľom a Sárkou cez jesenné prázdniny. Radovala sa, že si tí dvaja tak dobre rozumejú a chcela ho požiadať, aby sa k nim nasťahoval. Keď som sa ešte spýtala na jej mamu, povedala len no coment a ďalej vravela o inom. Majo jej trochu privial tiene na jej usmiatu tvár, no spomienka na noc strávenú s Paľom, o ktorej ma nechcela dopodrobna informovať (potvora), hoci sa červenala ako paradajka, svedčila o tom, že to bola bomba. A to ma trochu rozveselilo.

Sľúbila som jej, že len čo problémy vo firme prehrmí a vráti sa všetko do starých koľají, budeme spolu znova vystrájať ako kedysi. 

Čo sa týka Karola, bol zo mňa na nervy. Bola som viac v práci ako doma, ale dostatočné dávky kvázi sexu a pozornosti, ktorými som ho zahŕňala, hoci som pri tom upadala do hlbokého spánku zakaždým, keď do mňa pár krát prirazil ho upokojili, lebo videl, že sa snažím, hoci som unavená a vyčerpaná. Netrvalo to dlho a ja som mu to potom niekoľkonásobne oplatila. Tváril sa spokojne, takže trochu odriekania sa vyplatilo. Na znak nového začiatku som si prefarbila vlasy, čo sa Karolovi fakt pozdávalo a Rita ma skoro nespoznala...