Kamošky kapitola 23.

Kapitola dvadsaťtri

Rita

„Dobre dievčatá.“ Prehovoril Paľo po anglicky, ako vždy, keď sme mali tréning. „Blížime sa ku koncu našej spoločnej cesty. Vlastne už sme na jej konci. Obe ste boli perfektné a dosiahli úžasnú premenu. Vaši muži odpadnú keď vás zbadajú.“ Usmieval sa na nás spokojne.

„To je hlavne aj tvoja zásluha. My dve, by sme to možno dokopali do nejakého konca, ale aký by bol to neviem.“ Skonštatovala Lujza.

Ja som len prikyvovala. Mne totiž po rozume chodila len jedna vec. To, že sa vrátim na Slovensko a Paľa zase neuvidím. Veľmi rýchlo sme si s Lujzou zvykli, aj keď nám chýbal domov, rady by sme tu ostali o niečo dlhšie. 

Lujza vyzerala fakt nádherne. Za mesiac dosiahla takú zmenu, že ty kokso. Z nej bude Karol rozhodne na mäkko. A moje tehličky sa skrývali pod funkčným tričkom. 

Cez deň, keď sa nám skončil tréning, sme sa obe potulovali mestom a nakupovali. Darčeky som sa rozhodla poslať poštou k sebe do salónu, lebo vziať ich so sebou do lietadla nebolo možné. Lorenzo nám s tým ochotne pomohol. Daroval nám aj fľašu najlepšieho domáceho vína, aké skladoval doma v pivnici a zopár suvenírov, aby sme na toto miesto nezabudli. Ako by sme aj mohli. Prežili sme tu krásne chvíle. 

S Lujzou sme sa rozhodli, že mu tu necháme našu spoločnú usmievavú fotku v trojici. V meste sme ju dali vyvolať, kúpili sme rámček a odložili. Zašli sme na vyhliadku Šikmej veže, Paľo nás opäť previedol Florenciou, kam sme vyrazili skoro ráno a všetko to tam Lujze nanovo poukazoval a vysvetlil, a vôbec sa netváril otrávene, akože je opakovací papagáj a všetko musí znovu niekomu referovať. Urobili sme množstvo spomienkových záberov a boli sme šťastné.

No večer, zalezená v izbe, som sa nedokázala zbaviť blbého strachu. Lujza mi nič nevyčítala. Robila som jej totiž sparingpartnerku k večerným sitkomom.

„Mám pre vás prekvapenie. Dnes poobede sa to začína a končí, kedy len budete chcieť. Obe ste pozvané, keďže je to nachystané pre vás.“ Pristúpil bližšie, aby nemusel hovoriť nahlas. „Arianna pre vás so všetkými vo svojom dome pripravuje rozlúčkovú párty. Budú tam všetci, aby sa s vami naposledy zabavili a rozlúčili. Čo vy na to?“

„TAK TO JE BOMBÁÁ!“ Potešila sa Lujza a tleskla rukami.

Hej. Ďalší klinec do mojej pomyselnej rakvy s názvom Rozlúčka s Paľom.

„Pôjdeme.“ Prehovorila som potešene, pretože je pravda, že som sa na všetkých náramne tešila. Spriatelili sme sa a verila som, že na seba nezabudneme, aj keď sa tu možno o pár rokov vrátime na dovolenku s rodinou. Budeme im môcť predstaviť niekoho, s kým sme zažili najkrajší mesiac v živote. A potom sa mi do mysle vkradla tá odporná spomienka a telom mi znovu prešiel mráz. Zahnala som chmáry a sústredila sa na prítomnosť. 

Rozohriali sme sa strečingom a presunuli sa na pozície, ktoré nám Paľo určil. Aj keď to bol posledný deň v Centre, vôbec nás nešetril. Vzdychali sme a snažili sa dostať zo seba maximum. Po očku som sledovala Lujzu a jej presné pohyby, sťa švajčiarske hodinky. Vrátila som sa k sebe a svojím divne nekoordinovaným pohybom. Mysľou som bola kdesi inde.

„Sústreď sa!“ vyštekol na mňa Paľo, až som sa zľakla a spadla na kolená. Keď som k nemu zdvihla oči, tváril sa ustarane. Chcel, ale nemohol sa so mnou o tom baviť. A to ho štvalo. Nervózne si zašiel rukou do vlasov a čakal. Lujza na chvíľu prestala s cvičením, pozerala mojím smerom, ale keď som sa postavila, pokračovala.

Trápila som sa. Tak veľmi a len som čakala, kedy sa to všetko skončí.

Po tréningu sme zašli na obed a potom sa nachystať na „oslavu“, na ktorú nás mal odviezť Paľo. Mali sme k dispozícii niečo vyše hodiny a pol. Dosť času na prípravu. 

Ako inak, Lujza ma presvedčila, aby sme si obliekli najnovšie šaty, ktoré sme objavili v butikoch zašitých uličiek. Navoňané ako drogéria sme na Paľa počkali vonku, kde pod slnečníkom vládol príjemný chládok. Lorenzo nám oblečenie vychválil do nebies a sľúbil, že keď budeme odchádzať, musí sa s nami rozlúčiť. 

Paľo prišiel načas, letne nahodený a po ustaranom výraze neostala ani pamiatka. Nasadli sme a vyrazili. Keď sme kráčali po štrkovej cestičke okolo domu, všade boli povešané farebné papierové girlandy. Odniekiaľ sa už šírila hudba a spev. Romeo, jeho hlas by som spoznala hocikde. Všetci nás privítali s otvorenou náručou, vrelými bozkami a dobrou náladou. Vedela som, že po tomto sa mi bude cnieť. Nám obom.

Víno tieklo potokom. Všade bolo kopec skvelého jedla, ako keby sme tu mali ostať na týždeň a nie len do večera.

Len sme sa zabávali, hrali smiešne stredoškolské hry a hádali sa na pravidlách. Popoludnie sa preklenulo do podvečeru. Obloha naberala šedastý odtieň a slnko sa pomaly blížilo na koniec svojej dnešnej púte. Neuvedomovala som si príchod noci, kým sa okolo mňa nerozsvietili farebné lucerny s mihotavým svetlom. Lujza ma sledovala ako sa staviam zo stoličky. Chcela ísť za mnou, ale Paľo ju rukou na jej predlaktí zastavil. Z terasy som prešla cez trávnik, na koniec stromoradia olivovníkov a zadívala sa na obrovskú žiariacu žeravú guľu, čo sfarbovala biele nebeské ovečky doružova. Večer... a ja som tu vonku.

Za sebou som začula kroky a znovu som sa preľakla. Keď som sa však otočila, dívala som sa do dôverne známych očí. Tie oči by som poznala všade. Neboli hrozivé, ale nádherné. Prestala som sa báť a usmiala sa. A on sa usmial tiež.

Vbehla som do jeho náručia, ako by čakal len na to. 

„Neboj sa.“ Zašepkal.

„Už sa nebojím.“ Povedala som rovnako ticho ako on.

„Prial by som si, aby všetko bolo inak.“ Povedal po chvíli.

„Keby všetko bolo inak, možno by sme sa nikdy nestretli. Takže s tebou nesúhlasím. Som rada, že všetko dopadlo tak ako dopadlo a ja som ťa mohla opäť po rokoch vidieť šťastného v tvojom novom živote a s priateľmi.“

„Ach, za tento život som zaplatil priveľkú daň.“

Neviem čo všetko pod tým myslel, ale odtiahol ma od seba na dĺžku paží, zahľadel sa mi do očí, v ktorých sme mali obaja slzy a potiahol ma jemne za ruku, aby sme sa vrátili na párty. Už nechcel nič skúšať a popravde ani ja. Vedeli sme, žeby to nemalo zmysel a boli by sme nešťastní. Jediné čo nám ostávalo, byť tu jeden pre druhého, keď to bude potrebovať. 

Ostatní naše chvíľkové zmiznutie nijako nekomentovali, ale Lujza sa usmievala. V mojich očiach sa neodrážal strach, ale radosť, čo si hneď všimla, úprimne sa zasmiala a vyšli jej slzy. Poslala som jej vzdušný bozk a usadila sa oproti nej k Arianne, ktorá sa Romeovi snažila niečo vysvetliť, no on sa tváril, že ju nepočúva, rukou jej pred tvárou robil blá, blá, blá a pridal k tomu aj ozvučenie. Arianna mu spakruky jednu vlepila, až mu otočilo hlavou. Preľakla sa, všetci stíchli a ruka jej od úžasu vyletela k ústam. Romeo sa prudko otočil, chytil je ruky, pritiahol si ju k sebe a vášnivo pobozkal. A ona mu to opätovala. Aj také bývajú začiatky talianskej lásky. Všetci sme svoje nadšenie prejavili burácavými výkrikmi radosti a hlasným potleskom. O zábavu a zvrat udalostí bolo postarané. Ostali sme tam cez noc a na ďalší deň, nás Paľo po rozlúčke odviezol na hotel, kde sme sa neskôr pobalili. Tam som sa s ním aj rozlúčila dlhým objatím. Už som nechcela, aby nás viezol na letisko. Urobil pre nás dosť a tak som sa s ním bez dlhých viet, uplakaných očí a vytekajúcich sopľov, chcela rozlúčiť.

„Uvidíme sa.“ Zašepkal mi do ucha teplým dychom.

„V to dúfam. Zbohom Paľo.“ Usmiala som sa pomedzi slzy, otočila sa na päte a odkráčala preč.

S Lujzou sme sa rozhodli odísť domov o deň skôr. Aby sme prekvapili rodinu. Lorenzo nás odviezol na letisko a poriadne vystískal. Podarovali sme mu spoločnú fotografiu, oči mu zaliali slzy, ako aj nám a prisľúbil, že ju vystaví na recepčnom pulte. Lúčil sa s nami v rodnej taliančine, lebo vraj má tej angličtiny už po krk, rozumeli sme mu asi tak polovicu aj s domýšľaním, ale aspoň sme sa na tom zasmiali.

Posledné zamávanie a zbohom Taliansko.