M. Key - Kamošky 10.

Kapitola desať

Rita

Je to tu. Lujza mi nedvíha telefón. Neviem čo sa deje, no mám zlého tušáka. Keď som prišla do škôlky, Leo bol už tam, ale Lujza nikde.

„Eva, môžem ťa poprosiť, prídeš sem?“

Eva hneď zaklopala a vošla do mojej kancelárie.

„Čo potrebuješ?“

„Prosím ťa, zoraď tieto papiere, podľa dátumu.“ Podala som jej kopu papierov, v ktorých sa mi nechcelo hrabať. Myslela som len na Lujzu. 

„Potrebujem ich na... dnes je piatok? Výborne. Potrebujem ich na stredu, budúci týždeň.“ Listujem si v kalendári a zisťujem, aké ma čakajú stretnutia.

„Ešte niečo?“

„Nie, len toľko, že v utorok musia byť hotové, aby som si ich ešte stihla prejsť.“

„Ako by to už bolo.“

„Fajn, vďaka.“

„Nie je zač.“

Eva odišla aj s hŕbou papierov, ktoré jej padali z rúk.

Zvyčajne sa Lujza ozýva pred obedom, ale ani ťuk. Zdvihla som telefón a zavolala jej do práce.

„Dnes tu nie je, vraj je chorá.“ Povedala ženská z personálneho.

„Ďakujem.“

„Lujza a chorá? Možno včera prechladla.“ Rozmýšľala som nahlas.

„Evi, idem na obed.“

„Jasné.“

Opúšťam budovu a sadám do svojho auta. Po daždi zostali len hlboké nevyschnuté mláky, inak bolo na ceste a aj na chodníkoch sucho. Zasvietilo slniečko a príjemne hrialo. Na časy, keď sa poriadne zaprelo do okien, mi bolo až horúco.

Parkujem na takmer prázdnom parkovisku a vyskakujem z auta. Cez deň tu nie je takmer nikto, ale poobede tu človek hodinu krúži ako sup a hľadá voľný flek.

Zvoním na domový zvonček. Nič sa nedeje, no po chvíli čosi zapraská v prístroji a ozve sa Lujdžin ospalý hlas.

„Prosím, kto je?“

„Pošta!“ poviem v nádeji, že otvorí dvere.

„Poďte hore.“

Otvára vchod a ja sa výťahom veziem k ich bytu. Sledujem reklamu na stene výťahu  a som šťastná, keď tam nachádzam aj svoju. Investícia sa oplatila a ešte je tá reklama fakt aj pekná. 

„To si ty, Rita?“ čudovala sa Lujza.

„Ahoj Lujza.“

„Poď dnu.“ Mávla rukou na pozvanie a ustúpila do priestoru chodby.

„Preto som prišla.“

V byte cítim nevyvetraný vzduch a víno.

„Čo sa deje Lujdži? Zdochla si tu?“ prekryla som si predlaktím nos.

„Ále, včera ma ošukal Dominik. Bolo to krásne, ale prázdne a ja som teraz nešťastná.“

Keď to povedala, zviezla sa na gauč. Na sebe mala len vyťahané Karolove tričko a dlhý, tenký župan. Otvorila som okná dokorán a pustila som dnu čerstvý vzduch.

„Ale no ták, predsa sa kvôli tomu neopustíš.“

„Keď ja som taká krava Rita.“ Začala vzlykať až jej tiekli sople, ktoré si utrela do rukáva.

Chýbal jej rúž na perách, iskra v očiach a aj hygiena. Nahradili to sliny, sople a oči plné sĺz.

„Povieš mi k tomu niečo?“

„Keď ja sa tak hanbím.“ Prekryla si tvár vankúšom.

„Aj predo mnou? Nebuď smiešna. Poznám každé tvoje tajomstvo.“

„Veď práve. Len ťa zaťažujem svojimi problémami.“

„Povedala si to aj Karolovi?“

„Niéééé. Zabil by ma.“

„A čo ten Dominik? Ako sa k tomu stavia?“

„Preňho to nič nebolo, len úlet.“

„A pre teba?“

„To isté.“

„Tak v čom je problém?“

„Nepoužil ochranu.“

„Do piče, to je ale bastard! No počkaj, a čo si tehotná? To sa tak skoro nedá zistiť, či hej?“

„Ja len, že som si tabletku po, zobrala až dnes ráno, lebo som mala iné starosti a zabudla som na ňu.“

„Ako si mohla na také niečo zabudnúť, Ježiši!“

„Nerev na mňa! Proste som zabudla.“

„Preto si nešla do práce? Lebo sa cítiš mizerne?“

„Viac ako mizerne. A aj tak vyzerám. Ešteže je predo mnou víkend.“

„Chceš niečo jesť?“

„Včera som varila špagety?“

„To nech si je Karol, my si dáme krémeše.“

„Krémeše? To nie je jedlo.“

„Ja viem ty trúbka, chcem len, aby si sa cítila lepšie. Tak si vyzleč ten habit, zabehni do sprchy, obleč si niečo trendové, daj si krásny rúž, nech celý svet vidí, že si hviezda, čo si včera poriadne zašukala a neľutuje ani sekundu svojho života.“

„Dobre.“

„Tak sa mi to páči. Nech aj ten Domino vidí, že je pre teba len ďalší v poradí. A večer, keď príde Karol, tak si to s ním rozdaj a povedz mu o tom Taliansku. Ak chceš, môžem k nám večer zobrať Lea. Sára sa bude mať s kým hrať, potom ich uložím a vy si všetko v kľude predebatujete.“ Naznačila som úvodzovky, aj keď v tej chvíli na mňa Lujza už nepozerala a myšlienkami lietala v povetrí. Ozvala sa až po chvíli.

„Inak k tomu výletu, z práce mám voľno. Už len presvedčiť Karola.“

„Neboj sa. A inak, ten Domino bol aspoň dobrý?“

„Dobrý? Že či. Taký sex som nikdy v živote nezažila.“

„Aspoň, že to, lebo je fakt pekný.“

„Len si s ním daj pokoj.“

„Ale choď, nie je môj typ.“ A myslím to vážne.

„Rita, tie koláče sú hotový zázrak.“ Povie Lujza pri stole v malej kaviarničke a tlačí do líc. 

„Som ti hovorila. Len budeme musieť makať. Ale toto bola výnimka. Žiadna ďalšia nebude.“

„Si fakt úžasná.“ Usmiala sa.

„Som rada, že sa už cítiš lepšie. Viem, že to čo si urobila, bola chyba. Hlúpa nerozvážnosť, lebo si smutná a cítiš sa v posteli osamelo, len ťa prosím, už to fakt nerob. Dnes si vyzerala hrozne a bála som sa o teba. A mysli aj na Karola a Lea? Chceš to všetko zahodiť, kvôli niekomu, kto za to vôbec nestojí? Áno, možno je dobrý na sex, ale čo ďalej? Otcovstvo, partnerstvo? Vie o tom ten chlap vôbec niečo? Ale Karol to vie, lebo je to tvoj manžel.“

„Zíram, ako rozprávaš. Ako niekto, čo je už skúsený v živote a rodine.“

„Ja len vravím čo si myslím.“