7. feb 2020

339

M. Key - Kamošky (2kapitoly)

Kapitola sedem

Rita

„Ty vyzeráš! Spala si vôbec? Trochu mi pripomínaš veveričku, ktorá celú noc žúrovala.“

Len čo doniesli kávu a vodu, Lujza začala.

„Chce ma pretiahnuť môj šéf.“

Konečne si vydýchla a mňa skoro prizabil jeden dúšok kávy.

„Čo ťa chce?!“

„PREŤIAHNUŤ! Tak mi to teraz povedal, preto som zdrhla.“

„Ci bože! Som v šoku! Ale veď tvoj šéf je škaredý a ešte aj tak trochu starý chlap.“

„No lenže ja už mám nového šéfa a je to môj sused.“

„Tak to je v riti. Keď sa toto Karol dozvie, asi ho zabije a potom aj teba.“

„Samozrejme, že mu to nebudem vešať na nos, lebo si za to môžem sama.“

„Jasné ty potvorka. Tak ako si sa k nemu dopracovala?“

„Býva oproti v bytovke a no čo ja viem, tak trochu ho pozorujem.“

„Uhm...úchyláčka.“

„Ty by si sa nepozrela na polonahého sexi chlapa, premávajúceho sa po byte?“

„Jasné, že by som si ho pozrela. Veď ja ťa z toho neobviňujem.“

„No veď preto. A raz večer, vlastne predvčerom, po Karolovej oslave, som sa tak mírnix-dírnix premávala v kuchyni, pri zasvietenom svetle, v novom korzete...“

„Aha! Takže si ho lákala čo? A čo on na to?“

„Urobil sa. Pred mojimi očami!“

„Do pekla! Ej ha... tak to už hej... prúser ty kokso...“

„No a na druhý deň, mi ho šéfko Boris, predstavil ako môjho nového šéfa.“

„Ach jaj.“

„No a tak sme flirtovali aj včera večer a dnes mi vraví, že ma chce pretiahnuť. A nepomáha, ani keď som mu povedala, že mám manžela a rodinu.“

„Vytrvalec jeden neodbytný. Mám mu to vytmaviť?“

„Keď ja neviem.“

„Tebe sa to páči, však?“

„Keď mňa si Karol už skoro nevšíma. Práve zažívam niečo fakt nenormálne uletené.“

„A budeš to vedieť stopnúť? Alebo ti mám chystať miesto vo firme?“

„To by si pre mňa urobila?“

„Už som ti to vravela. Pozri, odo mňa sa Karol nikdy nič nedozvie, ak to nebudeš sama chcieť. Len nechcem, aby si potom bola sklamaná.“

„Si najlepšia.“

„Ja viem, ale poďme sa najesť, lebo umieram od hladu.“

„Aj ja a chýba mi spánok.“

„Tak to máš pravdu.“

Lujzu som pre istotu odprevadila do práce. Vlastne to nebolo ani tak pre istotu, ale chcela som vidieť ten jej nový objekt záujmu.

Bol to fakt kus chlapa. Až mi to bolo podozrivé. Niežeby som Lujze nechcela dopriať, veď Karol tiež nebol na zahodenie, ale niečo mi na Dominikovi nesedelo. Nechcela som svoje pocity vešať Lujze na nos, tak som nad tým mávla rukou a nechala to tak. Nakoniec, veď je to možno celkom obyčajný chlap. Sexi chlap.

Kapitola osem

Rita

Vonku lialo ako z krhly. Odniekiaľ sa prihnali odporné čierne mraky, zatiahlo sa a o chvíľočku boli výmole plné vody.

Znamenalo to, že do škôlky pôjdeme ako slimáky, aby sme nezmokli a so všetkým príslušenstvom, čo sa nosí v takomto počasí.

Škôlka nebola ani ďaleko, no Lujze stačila jedna mini mláčka a už nadávala a fňukala, že jej zmokli lodičky.

„Ty si si dala lodičky, do takého nečasu? Kde si prosím ťa nechala rozum?“

„Ešte spí v posteli.“

„Videla si suseda?“

„Daj pokoj. Včera som zaspala ako zabitá a mala som problém ráno vstať z postele. Karol si myslel, že som chorá a vychystal Lea celkom sám. Potom ma zobudil, že už musí ísť a aby som nezmeškala do práce.“

„To bolo od neho milé.“

„Veď to, keď som naňho už neviem ako napálená, alebo som sklamaná, on zrazu urobí niečo, čo ma fakt dostane. Vtedy si poviem, kurnik, som fakt rada, že ho mám.“

„No vidíš, nepotrebuješ frajerov, hoci na neškodné zábavky, by si zanevrieť nemala.“

„Ani nechcem.“

„Dnes pôjdeme na obed? Otvorili v meste skvelú reštiku.“

„A varia v nej len kávu, čo?“

„Nebuď sarkastická. Je celkom normálna. Majú tam vraj skvelé cestoviny.“

„Okej. Tak mi volaj.“

Sadla som si do kanclu s horúcou dávkou čaju a sledovala som prijaté emaily. Takmer mi oči vyskočili z jamiek, keď som v doručenej pošte našla správu. Správu, na ktorú sme s Lujzou mesiace čakali. Otvorila som ju a pri slove VYHRÁVATE, mi oči zaliali slzy radosti.

Chcela som, aby sa potešila aj Lujza, no nebrala mi telefón. Asi mali míting v zasadačke, kde si telefón nebrávala.

Namiesto práce, som si na nete pozerala oblečenie. Nové kolekcie šiat, tričiek či topánok, ktoré si nakúpim, keď pôjdeme k moru. My pôjdeme k moru! Nevedela som sa dočkať.

Lujza

Paráda. Dominikova kancelária bola prázdna. Radšej som sa Borisa ani nepýtala, kde je, aby to nebolo podozrivé. Užívala som si normálny deň v práci, akoby tam on nikdy nebol.

Skontrolovala som si telefón. Našla som nejaké neprijaté hovory od Rity a jednu SMS-ku, od Dominika.

...vždy keď na ňu rukou myslím, nestačia mi dávať kyslík. Sladké sny.

Text vytrhnutý z pesničky od Elánu, ktorá sa mi teraz bude dookola prehrávať v hlave, spomienka na nočné uspokojovanie, to všetko sa mi v nej hmýrilo. Nebolo to správne, takto ťahať za nos vlastného muža, ale nič za tým nie je. Alebo je?

***

„Prečo mi toľko vyvolávaš? Stalo sa niečo?“

„Áno. Môžeme ísť na ten obed?“

„Hej, len si obujem gumáky.“

„Máš v robote gumáky?“

„Ja tu mám toho oveľa viac.“ Uchechtla som sa.

„Tak prečo si ráno tak nariekala?“

„Lebo lodičky, ktoré som mala na nohách, boli moje obľúbené.“

„Si divná,“ povedala a už som si ju predstavovala, ako prevracia oči stĺpkom.

„Hej. Končím, len mi povedz, kde mám ísť.“

„Ja ťa vyzdvihnem.“

„Paráda. Tak sa idem nachystať.“