M. Key - Kamošky 9.

Kapitola deväť

Lujza

Keď som sa vrátila z obedu, Dominik bol už tam. Kývol mi na pozdrav, tak som mu zamávala a sadla som si k svojmu stolu.

Normálne odo mňa nič nechcel a ani sa za mnou nezastavil. Myslela som, že skočím za Borisom a poviem mu, že o mesiac odchádzam do Talianska, no zastavil ma Dominikov príchod. Čosi tam spolu riešili, celí pohrúžení do debaty, tak som im to nechcela narušiť.

Možno za ním skočím po práci.

„Ak chceš, zveziem ťa domov.“ Povedal Dominik, keď odchádzal od Borisa a všimol si, že prichádzam.

„Vďaka, ale potrebujem čosi prebrať s Borisom.“

„Tak ťa počkám.“

„Netreba, ďakujem. Neviem, ako dlho sa tu zdržím.“

„Ale to nevadí. Vonku strašne leje, nepôjdeš predsa MHD-čkou.“

V duchu som si vynadala, že som nezavolala Rite, aby po mňa skočila, keď pôjde z práce, ale mala som plnú hlavu toho Talianska.

Pomyselne som mávla rukou nad Dominikovým návrhom, obišla som ho a zaklopala som na dvere šéfkovi môjho šéfka.

„Zdravím Lujza, poď ďalej.“

„Vďaka.“

„Čo pre teba môžem urobiť?“

„Vyhrala som mesačný pobyt v Taliansku a v júli odchádzame. Potrebovala by som voľno.“

„Celý mesiac? To je fakt veľa.“

„Ja viem. No viem byť aj na telefóne a ak by bolo treba niečo súrne vybaviť, zoberiem si aj laptop. Vezmem si dovolenku, aj neplatené voľno. Dúfam, že to nebude taký problém.“

„Trochu bude, veď to vieš. Si jedna z hlavných účtovníčok. Nedokážu ťa zastúpiť.“

„Tak potom, niekoho nájdi s kým budem spolupracovať a zvyšok dokončím, keď sa vrátim. Ostanem aj dlhšie, len aby som to dobehla, ale na ten pobyt fakt potrebujem ísť.“

„Nemôžem ťa držať na silu, veď každý má nárok na dovolenku, no preber to ešte s Dominikom. Možno budeš musieť pred odchodom čosi dokončiť, aby sme ti nemuseli každú chvíľu volať a pýtať sa čo a ako.“

„Rozumiem.“

„Tak si to uži. Dovolenku ti podpíšem pred odchodom.“

„Ďakujem. Pekný deň.“

„Aj tebe.“

A je to. Práca vybavená. Už som sa bála, že si dovolenku budem musieť predsa len pýtať od Dominika. To by bolo hrozné.

Vyšla som na chodník. Ovanul ma studený vietor a nebo stále slintalo, ako taká obrovská doga. Za minútu, by som premokla do špiku kostí, lebo som si hore nechala dáždnik, nebyť neodbytného suseda, ktorý na mňa čakal s naštartovaným autom a s pozvánkou.

Nuž čo. Veď aj tak ideme jedným smerom. Nasadla som do vyhriateho auta a hneď mi bolo lepšie.

„Tak, kam to bude?“ opýtal sa so smiechom.

„Predsa domov.“ zježila som sa.

„Určite?“ spýtal sa laškovne a povytiahol jedno obočie.

„Samozrejme!“

„Škoda. Pozerám, že si sa včera konečne dobre vyspala.“

„Vyspala.“ Utrúsila som pozerajúc pred seba.

Pri preraďovaní rýchlosti sa ma letmo dotýkal, čo mi spôsobovalo mravčenie. Vzduch bol nasýtený jeho vôňou a ja som z toho bola celá preč. Bolo mi teplo, no zároveň ma mrazilo. 

Pohladil ma po stehne a ja som mu to dovolila. Bola som ako na horskej dráhe a išlo to so mnou už len z kopca.

Roztiahla som nohy trošičku od seba, aby mal lepší prístup. Netrvalo dlho, už ma hladil všade, kam len jeho ruka dosiahla a ja som bola celkom namotaná. Ani som sa nezdráhala, keď nezabočil smerom domov.

Viezol nás kdesi za mesto. Ďaleko od povinností každodenného dňa. Odstavil auto pod korunami stromov a vrhol sa lačne na moje pery. Naniesla som si na ne lesk voňajúci po jahodách. Oblizol si pery a súhlasne zahmkal.

Prudko som sa od neho odtrhla a vystúpila som z auta. Stromy nás chránili pred dažďom. Oprela som sa o auto a ťažko som dýchala. On vystúpil tiež a prišiel ku mne.

„To nemôžeme Dominik.“ Snažila som sa spamätať, no Dominika bol celý nažhavený.

„Ale prečo nie?“

„Mám rodinu chápeš? Vieš čo to je? Mám syna a muža a milujem ich.“

„Preto si tu? A so mnou?“ dával mi otázky, na ktoré som nevedela poriadne odpovedať.

„Pobláznil si ma.“ Priznala som nakoniec.

„Aj ty mňa.“ Prehovoril otvorene a prišiel ku mne bližšie. „Lujza pozri, chcem ťa. Veľmi. Tak si to užime.“

Prehovoril chlap, čo má na miesto mozgu penis a pohladil ma po líci.

Priblížil sa ku mne a ja som uvoľnila stavidlá. 

Už som aj zabudla, aký vie byť spontánny sex skvelý. Ale vlastne, veď zakázané veci chutia najlepšie. Strhával zo mňa šaty, masíroval ma medzi nohami a keď som už na sebe nemala takmer nič, rýchlo otvoril dvere na aute a postrčil ma dnu. Vyzliekol si premočené veci a vošiel za mnou. Kľakol si medzi sedadlá a tak mi to urobil ústami, ako ešte nikdy nikto. Vykrikovala som od vzrušenia. Potom sa posadil a ja som si naňho sadla obkročmo. Tamto bolo fakt skvelé, ale toto bolo ešte lepšie. Hladil a hral sa s mojimi prsiami, hrýzol mi bradavky, až som od rozkoše sykala. 

Dívala som sa do jeho očí, no nič som tam nevidela. Nič, čo by hovorilo, ten chlap to s tebou myslí vážne. No nateraz mi to stačilo. Neplánovala som v tom pokračovať. Aspoň som si to tak nahovárala.

Vyšiel zo mňa a až teraz som si všimla, že nemal ochranu.

„Čo to má byť? Ty si nepoužil ochranu?“

„A čo? Ty azda neužívaš antikoncepciu?“

„Nie, predstav si.“

„Do riti! Čo si to hneď nepovedala?“

„Ja? Ale veď... ty si idiot?!“ 

„Tak kúpime tabletku Po a hotovo. Ja teraz decko rozhodne nepotrebujem.“

„Vieš čo, zavez ma prosím domov a cestou sa zastav v lekárni po tú tabletku.“ Prehovorila som chladne a on ochladol tiež. Iskrenie sa akoby lusknutím prsta vytratilo do neznáma.

„Dobre.“ Odpovedal a bez toho aby sa na mňa čo i len pozrel, sa obliekol a sadol si za volant.

Teraz, keď som sa viezla vedľa neho, bez dotykov, ktoré by mi spôsobovali zimomriavky, som sa na to pozerala celkom triezvo. Už sme na seba nehľadeli žiadostivo, pretože už bolo po všetkom, takmer. 

Dúfam, že z toho spojenia nevzíde nič, len spomienka na skvelý, no zakázaný sex, ktorý ma bude mátať do konca života. 

Strčila som si tú sprostú tabletku do kabelky a šla som vyzdvihnúť Lea zo škôlky. Chudáčik, už bol medzi poslednými, po ktorých prišli rodičia, lebo musia do večera pracovať.

Ani som si nemohla poriadne poplakať. Leo sa hral a Karol volal, že ostane dlhšie v práci, lebo nestihol čosi dokončiť.

„...ľúbim ťa.“ Dodal, keď končil telefonát.

„Aj ja teba.“  Zneli moje slová, než som zavesila. Potom som sa rozplakala. 

„Pečo pačeš, maminka?“ opýtal sa ma malý Leo.

„Iba tak, zlatíčko. Prišlo mi smutno z ničoho nič.“

„Ale veď ja som tu a tati píde. Budeme sa huať?“

„Samozrejme.“ Usmiala som sa pomedzi slzy.

Neskôr som uvarila večeru a spolu s Leom, sme si po kúpaní pozreli rozprávku a potom si ľahli spať. Na tabletku som celkom zabudla.

Na druhý deň som volala do práce, že neprídem. Karol o tom nevedel, pretože už odišiel z domu. Lea som vychystala a odviedla do škôlky. Vyhla som sa aj Rite, ktorá ma bombardovala telefonátmi, od skorého rána. Asi chcela vedieť, ako som pochodila v práci, no ja som nemala na nič chuť. Ani baviť sa s najlepšou kamoškou. Hanbila som sa.

Na raňajky som vypila vývar a šla som si ľahnúť. Cestou do spálne, som zavadila o veľké zrkadlo, ktoré nám viselo na chodbe. Zadívala som sa na seba celkovo a potom na svoje bruško. To mi pripomenulo tú tabletku. Hrabala som sa v kabelke rýchlosťou svetla, no nikde nič. A potom som ju našla, až keď som kabelku otočila hore dnom a vysypala z nej celý obsah na zem.

Odhodlaná ukončiť, čo som začala, som ju prehltla. Znova som pozrela do zrkadla. Čo keby som bola znovu tehotná? Čo ak tá tabletka nezaberie a už sa to deje? To zistím až neskôr. A bude to zlé. Veľmi, veľmi zlé.