M.Key - Kamošky

Kapitola trinásť

Rita

Termín odletu bol tu. Naši muži boli napätí ako struny a nevedeli čo so sebou. Majo nás mal hodiť na letisko do Košíc, takže sme čakali na Lujzu, kedy ju Karol privezie. Gizka prišla k Sáre, aby malá nemusela cestovať s nami. Nakoniec s nami na letisko išiel aj Karol. Mala som podozrenie, ktoré mi aj Lujza neskôr v lietadle potvrdila, že sa chcel uistiť, či do toho lietadla ozaj vojde a odletí a nepôjde niekam poza bučky. 

To vám bolo „srdcervúce“ rozlúčenie. Každý chcel pôsobiť, že je nad vecou a pritom sme len potlačovali slzy. Po krátkom „ľúbim ťa“, „čau“ a „držte sa“, nikto viac nehovoril. S Lujzou sme to brali tak, že predsa nejdeme na Mesiac, ale len na mesiac do tepla, kde sa dáme dokopy a vynahradíme si tie tri roky ponorky na materskej. Ešte nám zakývali na rozlúčku a vykročili sme smerom na bezpečnostnú kontrolu.

***

„Nemôžem uveriť, že ideme na dovolenku. Len my dve. To je bombááááá! Zbohom slovenské hranice, vitaj svet!“

Lujzine nadšenie bolo nákazlivé. 

„Ešteže si stihla vybaviť ten pas.“

„No kto mal vedieť, že má expiračku. Už roky som doňho nenakukla.“

Obe sme sa na tom zasmiali. A čakalo nás ešte veľa smiechom naplnených chvíľ.

„Na, daj si žuvačku. Zmierni to zaľahnutie v ušiach.“

„Dobre, dík.“

„Dáme si šlofíka? Máme pár hodín, kým budeme prestupovať.“

„Neznášam prestupovanie. Ale asi hej. Trochu si pospím, možno budem v menšom strese.“

„Možno.“

Z bundy som vytiahla i-pod a podala jedno slúchadlo Lujze. Ona len prekvapene vyvaľovala oči, akože, prečo aj ju nenapadlo vziať si aspoň slúchadlá, keďže hudbu mala v mobile.

„Prekvapená?“

„Potešená. Daj ho sem a zapni tam niečo dobré, bejby.“ Oprela sa a zavrela oči.

Ja som sa len usmiala. Tiež som sa vyvalila, pustila ticho hudbu a zavrela oči.

***

Po dvoch prestupoch a nekonečných hodinách cestovania, sme dorazili na miesto. Krásne mesto Pisa. 

Hotelu sme nahlásili náš príchod a oni nám poslali nejakého panáka, s tabuľkou s našimi menami. Bol nervózny, stále sa ošíval a podskakoval na mieste, v snahe čo najskôr nás nájsť.

Bol smiešny, keďže on nás nepoznal, mohli sme si z neho robiť srandu. Aj sme robili.

Páchol po cibuli, cesnaku a akýchsi bylinkách. Keď si všimol, že k nemu kráčame, spustil v rodnej taliančine dlhý monológ. Na ten jazyk sme boli prikrátke. 

„Angličtina?“

„Si.“

„Aspoň, že tak.“ Vzdychla si Lujza. 

Tak sme prešli do angličtiny. Jemu to zjavne nebolo po chuti, ale nič nepovedal. Len toľko, že sa volá Lorenzo a zavezie nás do hotela, v ktorom budeme bývať a zajtra do centra, ako sme sa neskôr dozvedeli.

Zrejme bol dosť informovaný, ale bol to čudák. Trochu sme sa báli, ale aspoň nám pomohol dostať sa z tejto letiskovej motanice.

Vonku bolo hrozne dusno a na tvár mi hneď vyrazil pot. Nasadila som si slnečné okuliare a na hlavu slamený klobúk, rovnako ako Lujza. Schytila som ju pod pazuchu a s pánom cibuliakom sme vyrazili k jeho autu. 

Cestovali sme v malom Fiate ani nie pätnásť minút a Lorenzo stihol toľko nadávať v taliančine, až to nebolo ani normálne. Trieskal do volantu, vytruboval, ukazoval neslušné gestá. Potom sa k nám otočil a s previnilým úsmevom povedal, že to bola z jeho strany nevyhnutnosť, inak by sme do hotela išli minimálne o dvadsať minút dlhšie a to si on nemôže dovoliť. Je to otázka cti, či tak nejako. My s Lujzou sme vybuchli smiechom, načo nás počastoval nahnevaným pohľadom. Asi sme mu mali byť fakt vďačné. 

„Sme tu, dámy. Vitajte v Arianne.“ Povedal so všetkou úctou a otvoril nám dvere.

Náš hotel bol skrátka nádherný, úžasný, prekrásny, výnimočný a to všetko naraz. Dívali sme sa naňho s otvorenými ústami a vyvalenými očami. Toto všetko ho vystihovalo a to sme ho videli len z vonku. Zavádzala som pohľadom o každý kúsoček tejto nádhernej architektúry. Vedela som, že to isté robí aj Lujza, pretože obe sme milovali kultúru a pamiatky. Odlepili sme sa od fasády a nasledovali sme cibuliaka do vnútra. Ten už stihol ponosiť našu batožinu do haly. 

Interiér zariadený v Toskánskom štýle, bol pastvou pre oči. Naleštené drevo, nad hlavami mohutné trámy, z ktorých viseli obrovské lustre, drevené schodisko s úžasným vyrezávaným zábradlím. To všetko nám udrelo do očí, rovnako ako vôňa dreva a kameňa.

Potom čo sme sa zapísali na recepcii, dostali rozpis stravovania a mapu mesta, vyšli sme po tom perfektnom schodisku na naše poschodie.

„Rita, tak toto je raj!“ nadchýnala sa Lujza. 

Zložila kufre do kúta izby, hneď vedľa pohovky a rozvalila sa na obrovskú posteľ.

„Domov sa nevrátim. Nech sa Karol o seba stará sám.“

„Ale no tááák. To by si mu predsa neurobila. A navyše to, že je to tu naozaj nádherné, ešte neznamená, že nás to po čase neomrzí. Predsa len, sme zvyknuté na iné.“ Sadla som si k nej na posteľ.

„Nebuď pesimistka.“

„A ty buď realistka.“

„Ha ha. Pozri sa, máme tu prekvapenie. Fľaša skvelého vína. Predsa ju nenecháme len tak plakať na vankúši, čo ty na to? Guado al Tasso, Bolgheri Superiore, ročník2014.“ Čítala Lujza etiketu. „Nič mi to nehovorí, ale hádam sa bude dať piť.“

„O dve hodiny máme večeru a ráno nás čaká stretnutie v Centre zdravia a začne sa šou.“

„Tak to máme kopec času. Zahoďme starosti a napime sa. Začnime tú šou o čosi skôr.“

„Tak dobre.“

„Škoda, že nemôžeme len tak leňošiť, ja by som si to tu vedela parádne užiť.“

„O tom nepochybujem, no sme tu preto, aby sme sa trochu dali dokopy, nech naši chlapi neskôr otvárajú papule, aké sme úžasné a čo sme dokázali. Nech len vidia, že na to máme.“

„Máme! Len dúfam, že je doma všetko v poriadku.“

„To aj ja. Po večeri sa im ozveme.“

„Sedí vec. A teraz sa vybaľme a pripime si.“

„To víno je fakt lahoda. Možno také kúpim, keď pôjdeme domov.“

„Nóó, to víno moja pekná, ako čítam na nete, stojí okolo 90 eur.“

„Preboha!“ až jej skoro zabehlo.

„To je hriech pýtať zaňho toľko prachov, ale je fakt, fakt dobré.“

„Tiež si myslím.“

„Ideme na večeru?“

„Už mi škvŕka v bruchu.“

„A mne žblnká. Mám tam len to víno.“

„Tak k nemu ideme niečo pridať. Berieš si tieto šaty?“

„Hej. Nepáčia sa ti?“

„Páčia, len by som skôr zvolila ľanové nohavice a pekný top.“

„Len preto, že ich máš aj ty?“

„Z čisto praktického hľadiska.“

„Tak dobre. Dám na tvoju divnú radu.“

***

„Ešte niekoľko dní a stane sa zo mňa alkoholička.“ Sťažovala si Lujza, keď dopíjala druhý pohár vína.

„Ale neblázni. Len už prosím ďalší pohár nepi. Vieš, že zajtra začíname s cvičením.“

„To dobre viem. Ale chcem si trochu dopriať. Navyše, to ty si ma tu dotiahla, tak sa teraz neponosuj.“

„Vravím to len preto, aby si zajtra sama sebe nevyčítala, že si ma nepočúvala.“

„Hovoríš ako mníška. Alebo farár na nedeľnej omši. O mňa sa neboj.“ Mávla rukou do vzduchu.

Milá Lujza, mi pred očami stratila zábrany a jej pevná vôľa ostala na dne krištálového pohára. Opustila som ju po spŕške výčitiek smerovaných na moju adresu a porúčala som sa spať. Vlastne, chcela som spať, no na dvere mi o tretej ráno začala búchať Lujza, opitá pod obraz. Asi im konečne zavreli prívod chľastu a niekto ju dotiahol hore.

„Ritááá! Ja viem, že nespíííš! Pusti ma dnu!“ vrieskala.

Mala som sto chutí nechať ju spať na chodbe, no po niekoľkých telefonátoch z recepcie, so sťažnosťami na hluk na našom poschodí, som ju vpustila dnu. Tiahlo z nej ako z otvorenej fľaše, keď sa na mňa žiarivo usmiala a hodila sa mi okolo krku.

„Rita, zlatko, skoro som tam prechladla! Nechápem prečo neotváraš.“

„Kde máš svoj kľúč?“

„Neviem. Asi som ho nechala tomu fešákovi pri bare. Fakt neviem.“ Robila, že hľadá po vreckách, no žiadne pritom nemala.

Len som si vzdychla. Budem to riešiť až ráno. Momentálne chcem len jediné a to spať.

„Som taká uťahanááá.“ Prešla do zívnutia. Vyzula si lodičky a dopadla tvárou rovno do perín. Spokojne si vzdychla a pritúlila si k sebe vankúš. 

„Kto vie prečo, však?“ poznamenala som sarkasticky. Zavrela som dvere a vrátila sa do postele.

„Som rada, že sme kamošky, lebo o tomto sa Karol nesmie dozvedieť.“ Zamumlala Lujza tvárou zaborenou do postele, takže to znelo ako smiešna hatlanina.

„To vieš, že sa nedozvie.“ Povedala som chlácholivo, zhasla svetlo a zavrela oči.