M.Key - Kamošky

Ďalšia kapitola na večerné čítanie 🙂

3.

Sára už spala. Sedela som za stolom v mojej provizórnej pracovni a kontrolovala emaily. Nechala som svietiť len malú stolovú lampu. Na stene sa hemžili tiene, no nevšímala som si ich, lebo by mi spôsobovali strachuplné myšlienky.

Za oknom fučal vetrisko, hrýzol konáre tak silno, až sa od bolesti skláňali k zemi a trieskali mi do okien, volajúc o pomoc. Za nimi sa v diaľke mihali svetlá mesta. No ja som sedela v teple domova a zasnila som sa.

Spomínala som na chvíle, keď sme ešte nemali Sáru. Boli sme na výške, naši neboli doma a my sme si s Majom, presne na tomto stole, parádne užívali. Prešla som po ňom rukou a zotrela neviditeľnú vrstvu prachu.

Ach, kde sú tie časy, keď ma môj muž prišiel odpútať od nekonečného písania seminárok a dožičil mi skvelú masáž a potom ešte lepší sex?

Pri uspokojovaní to šlo samo. Nemusela som si predstavovať žiadneho športovca. Stačil mi môj vlastný chlap. Už len spomienka zapríčinila, že som sa pristihla mokrá, od slastnej vlny, čo sa prehnala mojím telom ako tornádo.

A tak ma našiel Majo.

„Ale , ale... a mňa si nevolala?“ spýtal sa s lišiackym úsmevom.

„Čo ti mám na to povedať? Prišlo to tak nejako samo a myslela som, že máš prácu.“ Vravím, v tvári celá červená, no našťastie na mňa lampa vrhá tieň a nevidno mi do tváre.

„Teraz už mám, tak mi urob miesto.“

Pomalými krokmi prešiel ku mne a nespúšťal zo mňa svoj dravý pohľad. Áno, presne takýto pohľad mával, keď sme si to rozdávali, nech už to bolo kdekoľvek.

Hneď mám ráno skvelú náladu, keď si večer užijem. A včerajšok bol brutálny. Papiere lietali, notebook spadol a lampu stiahol so sebou. Majo sa na mňa vrhol ako taký lačný lev a poničili sme tam skoro všetko, čo sa dalo. Aj tak to neľutujem.

Sáru odvádzam do škôlky a do auta mi nasadá skľúčená Lujza, ktorej by v tejto chvíli, nepomohla ani celkom nová frizúra. Jej sa totiž ten smútok, odrážal v očiach. Nedám si však pokaziť deň, no kamošku musím vypočuť.

„Tak spusť!“ poviem jej a prevrátim oči stĺpkom.

„No konečne! Už som myslela, že si to na mne ani nevšimneš.“

„Čo? Tú mizernú náladu?“

„Presne. Karol sa teda pekne vyfarbil. K tomu sobotňajšiemu fiasku, ešte niečo pridal.“

„Vážne?“ pýtam sa s neskrývaným sarkazmom.

„Hej. Chcel si to vyžehliť, tak nás s Leom vzal na kúpalisko, lenže to bolo zavreté, lebo mali sanitačný deň. Tak sme sklamaní odchádzali do cukrárne, ktorá však bola tiež zatvorená.“

„Fúú.“

„To je slabé. Ani si nevieš predstaviť, aká som bola sklamaná a napálená. Mohla by som aj Tesco zásobiť energiou na celý deň, tak to vo mne vrelo. Už sme potom samozrejme nikam nešli a zamierili sme rovno domov. Ja chápem, že sa snažil, ale povedz, ty by si nebola nahnevaná?“

„Ja neviem, asi bola, ale...“

„Ale čo?“

„Neviem či to chceš počuť.“

„Tak už to vyklop!“

„Ja som mala včera fakt skvelý sex, po hrozne dlhom čase, takže momentálne som naladená na šťastnú vlnu a neviem sa hnevať.“

„Och.“ Ofučane sa hodila do sedadla a ruky si prekrížila na prsiach.

„To nie je fér.“ Vraví nakoniec.

„Ale no ták, nehnevaj sa.“

„Nehnevám sa. Iba, iba...čo ja viem? Aj ja si chcem konečne užiť.“

„Pozri sa,“ pozriem na ňu očkom, no potom sa opäť venujem šoférovaniu, „ak sa nám podarí vyhrať tú dovolenku, užijeme si.“

„Už sa mi tá vidina oddychu zhmotňuje pred očami. Myslím, že by som na ňu skutočne šla.“

„Tak mysli pozitívne a treba už len počkať na losovanie.“

„Máš toho dnes veľa?“

„Prečo?“

„Len či neskočíme na obed.“

„Zavolám ti. Dnes robím pohovory s nádejnými Erikami.“

„Tak to želám pevné nervy.“

„Netreba. Dnes mám fakt dobrú náladu a to mi stačí.“

                                                                                     ***

Panebože! Zničená, ako po 5 hodinovom nákupnom maratóne v Maxe sa rozvalím na kresle v zázemí.

„Mám za sebou tri pohovory, ktoré ma tak vyčerpali, že ledva dokážem myslieť.“

„To naozaj? Veď si vravela, že to pôjde hladko. A kde je tá tvoja dobrá nálada?“ spýtala sa ma Lujza a sediac na stoličke si vyložila nohy na malú pohovku pri stene.

„Keby si ich len bola videla. Ako mne je v podstate jedno, kto sa ako oblieka a vyzerá, ale predsa tu nezamestnám dievča, ktoré má piercingy ešte aj na prstoch na nohách a to nehovorím o celom tele. Ďalšie dievča zas vyzeralo ako z hororu. Mala čierne mastné vlasy, prilepené k hlave asi kilom vlasového gélu. Ponúkla som jej vzorku z našej kolekcie gélov na vlasy, ale tuším ma prekliala pohľadom, ktorý bol mimochodom fakt desivý. Okolo očí mala nahrubo namaľovanú linku, takže jej oči vyzerali ako dva čierne uhlíky, vypálené do hlavy. Fuj! A tá tretia sa asi doma nudila a prišla pokecať o živote.“

„Pánečku, to teda boli čudáčky.“

„A tá ich negatívna energia. Ešte stále tu prúdi. Musím ju vyvetrať.“ Vstala som a otvorila okno dokorán a nadýchla som sa „čerstvého“ mestského vzduchu.

„Som zvedavá, čo príde po nich. Asi nejaké tsunami.“

„Tak si ešte toho ovocia pridaj, nech máš energiu.“

„Dám si, dám.“

„Dobre, zlatúšik ja už pôjdem, lebo mi končí pauza. Tak veľa síl. Vidíme sa po práci.“

„Oukej, maj sa.“

„Čau.“