M.Key - Kamošky

Ahojte dámy/páni. Po hrozne dlhom čase sa k vám opäť vraciam aj ďalšou kapitolkou Kamošiek. Príjemné čítanie.

5.

Malý Leo sledoval telku a ja som sa v kuchyni snažila vytvoriť niečo, čo by všetkým návštevníkom chutilo a neohŕňali nad tým nosy.

Zasa bude plný byt vresku a neustáleho prekrikovania jeden druhého. Alebo keď pôjde futbal, zrazu všetko stíchne, akoby to bolo neviem aké dôležité pre prežitie ľudstva.

Otvorím okno a vytŕčam hlavu von a spolu s ešte desiatimi ďalšími ľuďmi sledujem okolie, ľudí na chodníku, mamičky s kočiarmi, chlapov s nákupom, alebo mládež s cigaretou v ruke ktorá sa tvári, že je nad vecou. Autá sa striedajú na parkoviskách, ktoré praskajú vo švíkoch, v kontajneroch sa prehrabujú nákupní maniaci a deti na nich ukazujú prstom a drzo a nahlas sa pýtajú, prečo vyberajú veci z koša, keď sa tam odpadky odkladajú pre smetiarov. Mamky plné hanby, ťahajú deti preč a radšej sa k tomu nevyjadrujú.

Keď sa mi stretne pohľad so susedom naproti v bytovke, ktorý sa na mňa usmeje, rýchlo zavriem okno a zatiahnem závesy.

Vyzerá milo a keď si ma všimne, usmeje sa a občas mi zamáva. Je asi v mojom veku, ale veď výzor môže klamať. Občas naňho myslím, hlavne keď som sama, ako teraz. Niekedy ho pozorujem, večer keď je v byte tma a ja sa tvárim, že som smädná a idem sa napiť. Svieti sa tam, on sa polonahý prechádza po byte a má otvorené žalúzie, akoby vedel, že sa naňho bude niekto pozerať.

Už len z pohľadu naňho mi tvrdnú bradavky a vlhne mi lono. Rodí sa mi v hlave plán na neškodnú hru,  ja a on.

V tom sa vo dverách bytu zjavuje Karol. Vyzerá dobre, fakt na pretiahnutie, ale ak si ma prestane všímať, bojím sa, že sa čosi prihodí, čo ani jeden z nás nechce.

„Čau Lujza.“

„Čau.“

„Večer prídu naši a sestra, tak som ešte kúpil nejaké vínko.“

„Super, bude tu ožran párty. Ja som už totiž bola na nákup a všetko som kúpila.“

„V poriadku. A žiadna párty to nebude, len rodinné posedenie.“

„Jasné, pri troch fľašiach, na troch ľudí. Pohodička.“ Šomrem si pre seba. Karol to nepočul, lebo sa šiel zvítať s Leom. Ten je celý natešený, že ho vidí a hneď sa spolu idú dívať na rozprávku o autách.

Ja si len vzdychnem a znova sa tvárim, že čosi chystám, aj keď sa mi vôbec nechce. Tortu som pre tento krát kúpila v obchode. Zapichla som do nej sviečky, ktoré som odložila z Leových osláv a strčila som ju do chladničky.

Natieram na bezlepkový sendvič akúsi nátierku a do oka mi padne letáčik pripichnutý na chladničke s magnetkou, na ktorej je Leova fotka, (darček od svokry). Je na ňom ponuka bezlepkovej pizze. Pozerám čo mám nachystané a zisťujem, že vlastne nič. Tak beriem telefón a objednávam tri pizze za zvýhodnenú cenu.

Karol možno bude šomrať, ale je to perfektné riešenie. Hlavne pre mňa.

***

Kto by nevedel, ako vlastne skončila oslava, tak ja to poviem. Presne tak, ako som predpokladala. Majine deti vrešťali, akoby im trhali vnútornosti a bili sa o jeden sprostý kúsok pizze. Leo sa na to díval, ale potom sa začal nudiť a vadil mu hluk, tak šiel pozerať rozprávku do našej spálne. Ja som počítala opité hlavy a potom volala taxík. Majin manžel, taký podpapučník, tam sedel ako 5 korún, celý večer jedol jeden kúsok pizze a tváril sa neprítomne. Vlastne sa ani nemusel tváriť, nikto si ho totiž nevšímal. Svokrovci sa zo začiatku venovali deťom, ale akonáhle sa ozval zvuk otvorenej fľaše vína, o nič iné sa nestarali, len aby nemali sucho v krku. Živo diskutovali, aj keď po 22.00 opúšťali byt, načo niektorí susedia reagovali klopaním po radiátoroch.

 A môj Karolko? Ani neviem, čo na to povedať. Asi to pripíšem len tomu, že mal proste narodeniny a patrične si ich užil.

Celá moja príprava, mala veľké plus. Po oslave totiž ostali len prázdne vínne fľaše, tri krabice od pizze a zopár pohárov, ktoré som rovno šupla do umývačky.

Nechala som ho spať na gauči, zhasla som svetlo, otvorila okno, aby som sa ráno nepovracala, alebo neotrávila výparmi a nechala som ho tam. Asi trikrát vykríkol, že ma miluje, tak som ho tam radšej zavrela, aby nezobudil Lea.

Myslela som, že si dnes večer vrznem, no nestalo sa tak. Vyzliekla som si šaty, pod ktorými som mala červeno-čierny korzet. Len preňho, idiota.

Znova mi hlavou preblesla hra s mužom naproti. Po tme som vošla do kuchyne a odtiahla závesy. Znova sa uňho svietilo, no nikde som ho nevidela.

Červená ako pes, som zasvietila svetlo a oprela som sa o kuchynskú dosku, čelom k oknu. Tvárila som sa, že pijem vodu z prázdneho pohára, ktorý bol po ruke. A zrazu bol tam.

Díval sa na mňa. Ale ako? Bol veľmi ďaleko, aby som mu videla do tváre a potom zhasol. Sklamaná som to urobila tiež a dívala sa do tmy. V niektorých bytoch sa svietilo, ale v jeho nie. Túžila som vedieť čo robí, či sa ma náhodou nezľakol, keď zrazu znovu zasvietil a panebože, bol nahý. Díval sa mojím smerom, akoby vedel, že ho pozorujem a začal si to robiť rukou. Bolo to také chlípne, no zároveň také sexi, až som sa z toho urobila.

Stačilo, že som sa sama seba dotkla, vybuchla som ako ohňostroj. Bolo to neskutočné. Nové a odvážne. Ani som tej noci nemohla zaspať.

Pred očami som mala len svojho suseda, ktorý sa na mňa díva, usmieva sa a pritom sa uspokojuje.

Tak keď toto Rite poviem, určite sa z toho poserie.