M.Key - Kamošky

čafce mrafce.. sľúbená ďalšia kapitola... pekný večer :P

Kapitola šesť

Rita

„Dobré ránko šéfka.“ Usmiala sa na mňa Eva a podala mi šálku s kávou.

„Dobré Eva. Dnes tu nebudem. Utekám do Košíc. Len som si prišla po nejaké papiere a hneď odchádzam. Vďaka za kávu, môžete si ju vypiť, alebo ju vylejte. Ja si dám až tam.“

„Je niečo čo treba vybaviť?“

„Kde to mám... aha tu je to. Zoznam vecí, ktoré treba odoslať mailom a toto tu, ak budete mať čas, odneste na poštu.“ Podávam jej päť bielych obálok. „Nesúri to, takže ak to nestihnete, zajtra si to vybavím. Budem mať trochu voľnejší deň.“

„V poriadku. Tak pekný deň.“

„Vďaka. Keby niečo, volajte. Telefón budem mať pri sebe.“ Uistila som ju a vyšla z dverí.

„Dobre.“ Povedala, ale už len môjmu chrbtu, ktorý sa strácal za dverami.

Lujza

„Rita si u seba?“

„Cestujem do Košíc, potrebuješ niečo súrne?“

„Z toho odpadneš, ale radšej ti to poviem medzi štyrmi očami, ešte by si havarovala.“

„Oukej. Počká to do zajtra? Neviem kedy dnes prídem domov. Dohodla som sa s Gizkou, že vyberie Sáru zo škôlky.“

„V pohode. Tak zajtra a pekný deň.“

„Dík aj tebe. Pa.“

Rita mala kopec práce a ja som nemohla na svojej stoličke poriadne obsedieť. Ako by som mala mrle. To nám vždy hovorili v škole. Vši a mrle, boli na dennom poriadku.

Vyzerala som von oknom a sledovala inváziu helikoptér, čo sa vznášali nad mestom, akoby mala nastať tretia svetová. O hodinu mám stretko so šéfom, ktorý mi chce prestaviť nového človeka, ktorý bude riadiť moju prácu. Akoby nestačilo, že už niekoho nad sebou mám. 

To je v živote tak. Keď je človek samostatný, ambiciózny a má aj dostatok prachov, nemusí mať nad sebou nikoho, kto mu bude dýchať na krk. 

Každý deň zvažujem ponuku, ktorú mi pred rokmi dala Rita. 

„Ak chceš, môžeš u mňa kedykoľvek začať. Viem, že si vo svojej práci dobrá, takže keď sa rozhodneš, daj mi vedieť.“ Vravela mi raz pri spoločnej káve.

Nechápem tieto biznis postupy. Namiesto toho, aby Boris povýšil mňa, prijme niekoho z vonku, ktorému budem ešte musieť ukazovať ako sa to u nás robí a zadarmo!

Keby mi fakt dobre neplatil, tak tu už nie som. 

Mám nutkanie dať si obrovský krémeš, ale s Ritou sme si čosi sľúbili, tak si ho musím odpustiť.

Zahĺbila som sa do svojej práce, ani som si nevšimla, že už ku mne kráča šéfko Boris, aj s mojim novým šéfom.

„Lujza, smiem?“

Do horúcich pekiel! Nech sa prosím teraz prepadnem, alebo nech som neviditeľná, alebo hocičo, len nech táto trápna situácia skončí, lebo asi zomriem.

Prečo práve on?

„Lujza, toto je Dominik.“ 

V nanosekunde kontrolujem, či vyzerám aspoň normálne, či voniam, ale to radšej neskúšam, len priťahujem ruky k telu, jednu ohýbam v lakti a potriasam ňou ako robot. Znova si sadám a celá bez seba si odpíjam z vody, čo mám na svojom stole.

Ako je toto vôbec možné? V jednom kuse sa sama seba spytujem na milión otázok, čo sa mi hemžia hlavou.

Má nádherné meno. Teplý a pevný stisk a Bože, nemá obrúčku. No to však ešte neznamená, že nie je zadaný.

„Teší ma Lujza. Verím, že sa nám bude dobre spolupracovať.“

A ešte má aj skvelý hlas. Nie je on fatamorgána?

„To aj ja. Prepáčte, ale ak môžem, vrátim sa k svojej práci.“

„Samozrejme. Nebudeme vás už ďalej rušiť.“

Mal sexi temný pohľad a tajuplný úsmev, ktorý mi venoval, keď odchádzal od stola, mi tuším roztopil nohavičky. Teraz by som tam chcela mať jeho... do riti! Čo mi šibe?

No, tak po dnešku už bude ťažké čo i len vstať z postele a ísť do práce. Už ho nebudem večer len pozorovať pri zhasnutom svetle cez žalúzie v kuchyni. Budem ho mať každý deň v práci, pri sebe...

Ak to takto pôjde ďalej, asi sa zbláznim. Som ako školáčka, posadnutá pekným chalanom z vyššieho ročníka. Verím, že včerajšok nebude nijako rozmazávať, pre dobro nás oboch. A možno to jeho obšťastňovanie so mnou ani nijako nesúviselo. Budem sa tváriť ako mŕtvy chrobák. Ako bystruška.

Chvalabohu, do konca pracovného dňa už za mnou neprišiel, lebo čosi riešil s Borisom.

Keďže tu nebola moja drahá Rita, nemala som odvoz. Tak som si to strihla rovno cez cestu na zastávku autobusu. Rozmýšľala som len nad tým, ako asi bude vyzerať zajtrajší deň. 

Spolu s ďalšou kopou cestujúcich, ktorí sa náhlili z práce domov, som cestovala v prepchatom autobuse, telo na telo. Pred výstupom sa na mňa ktosi nalepil, lebo šofér prudko zabrzdil, kvôli nejakému kreténovi, čo si ho nevšimol.

Zacítila som výraznú mužnú vôňu. Aspoň, že ten chlap dobre vonia, nech už vyzerá ako chce a nesmrdí ako také prasa. No zrazu ten muž prehovoril a mňa až vystrelo. Bol to Dominik. Jeho hlas ma pošteklil na krku, keď sa ku mne zboku priklonil a šepkal mi do ucha. 

„Ten korzet by si mala nosiť častejšie.“

Telom mi prešiel elektrizujúci pocit. Zježili sa mi všetky chlpy čo som kde mala a... ešteže som vystupovala. Teda my sme vystupovali.

Snažila som sa pozbierať a čosi vymyslieť na svoju obhajobu.

„Vďaka za kompliment, to isté my povedal aj manžel.“ 

Nepovedal. 

„No samozrejme, veď si atraktívna žena.“

Kráčal vedľa mňa a jeho slová ma tak pohládzali na duši a na tele, až sa to nedalo vydržať. Kde by mi Karol, niečo také povedal. Už dávno nie.

K Leovej škôlke som to mala len kúsok. Odbočila som zo zvyčajnej trasy, lebo som už nechcela ďalej kráčať po Dominikovom boku. 

„Tak zajtra v práci.“ Kývla som mu pri odchode.

„Ahoj večer.“ Žmurkol a usmial sa.

Viem čo tým myslel, ale je na čase s tým seknúť, skôr než sa niečo prihodí, alebo to mám  nechať tak a užívať si flirtovanie? Aj tak mi to už chýba. Všetko okolo lásky a milovania mi chýba. 

Zvyk. Sprosté slovo, ktoré sa objavuje všade. V práci, doma, vo vzťahu jeden k druhému. Už sme si s Karolom na seba zvykli a nič nás už neprekvapí. Snáď len to, že by som bola znovu tehotná, ale to sme odložili na neurčito. To je však ten problém. Keď už chceme jeden druhého prekvapiť, dobre, že na to nepotrebujeme ešte aj scenár. Žijeme ako tridsaťročný manželský pár a pritom sme spolu len zopár rôčkov. Sme len na začiatku našej spoločnej cesty a už nám manželstvo obhrýza stereotyp. 

Sused Dominik je výzva. Krásna, chrumkavá a čertovsky sexi výzva. 

Prišiel večer. Lea som okúpala a Karol si s ním išiel ľahnúť, pretože ho po včerajšku hrozne bolela hlava. No bodaj by nie. Zaprisahával sa, že už nikdy nebude piť, ale my vieme svoje. Stačí jedna rodinná návšteva a je v tom znovu. 

Sedela som v obývačke na gauči a sledovala svoj obľúbený seriál. Bola už tma a moje myšlienky odbiehali k susedovi naproti. 

Nedalo mi to a prešla som do kuchyne pozorujúc okná, v ktorých sa svietilo. Bolo po pol jedenástej a myslela som, že už asi spí, veď ráno vstávame do práce, ale bol tam. Rozsvietil malú stolovú lampu, opieral sa o stôl len s prehodeným uterákom okolo pásu. Zrejme práve vyšiel zo sprchy, pretože mal mokré vlasy. Pozeral mojím smerom a začal sa šúchať rukou po rozkroku prekrytom tenkou látkou. 

Celé telo sa mi naplo. Stuhli mi bradavky a zvlhla som. Začala som sa hrabať v kabelke a hľadala svojho pomocníka. No našla som aj čosi iné. Jeho vizitku. 

Musel mi ju dať v autobuse, keď sa na mňa pritlačil. Pozrela som jeho smerom a on sa neprestával dráždiť.

Vzala som telefón a skôr než som to stihla oľutovať som vyťukala.

Neprestávaj. 

Prečítal si správu a usmial sa. Čosi vyťukal do mobilu a potom ho odložil na stolík. O sekundu mi už od neho prišla správa.

Ani ty. Už cítim ako vlhneš. 

Usmiala som sa, no správu som hneď vymazala. A bolo to. Ďalšia slastná explózia. Poslal mi ešte vzdušný bozk a zhasol.

***

Ráno som mala kruhy pod očami. Nepomohol mi ani ten najlepší make-up od Rity. V práci som si dala druhú kávu a s obrovským zívnutím som si sadla k stolu. 

„Dobré ráno, ťažká noc?“ spýtal sa ma Dominik, keď sa pristavil pri mojom stole.

„Mám otravných susedov.“

„Mne sa zdá naša štvrť až priveľmi pokojná. Som zvyknutý na väčší humbuk.“

„To možno len preto, že žijete sám.“ 

„Ale ja nie som sám. Mám rodinu.“

„Aha.“

Práve nastal ten trápny pocit, že robím čosi zlé, čosi nezákonné, za čo by som mala byť potrestaná.

Dominik to nerozmazával a ukončil rozhovor tým, že kanceláriu má tam, ak by som niečo potrebovala.

Zdvorilo som sa usmiala, ale radšej som si robila svoje.

Asi som šliapla vedľa, no neviem či sa to bude dať odvolať. Má rodinu, ako som mohla byť taká lama a skočiť mu na lep, neverníkovi. Ale veď ja som taká istá. 

O hodinu ma zavolal cez intercom do kancelárie. 

„Volali ste ma?“

„Jasné, posaď sa. Musíme prebrať isté záležitosti. A tikaj mi.“

„Pracovné záležitosti?“

„Práca je mnohokrát prepojená so súkromím.“

„Ja svoje súkromie v práci nepreberám.“

„To chápem, ale to možno preto, že sa ešte nikdy úzko neprepájalo s niekým, kto tu pracuje. Je tak?“

„Prejdi k veci, mám ešte prácu.“ Prešla som do tykania.

„To máme všetci. Takže, veci sa majú tak. Nebudem ti klamať, páčiš sa mi a veľmi.“

„Čo na to tvoja rodina?“

„Ako to myslíš?“

„Tvoja žena, deti?“

„Ja nemám ženu a ani deti. Pojem rodina je všeobecný. Každý má rodinu či nie? Či už je vlastná, alebo adoptívna.“

Hanbím sa ako pes a najradšej by som si dala facku, za moje domýšľanie.

„Super.“ 

„Chcem ťa pretiahnuť. Tu a teraz.“ povedal šeptom, v jeho hlase bolo počuť náhlivosť aj odhodlanie a prudko sa oprel na stoličke, až sa s ním zahojdala. „Už len pre ten tvoj podrezaný jazyk.“

„Čože?! Si normálny?“ až mi zabehlo, ale snažím sa ovládať.

„Jasné, že som. No tiež je jasné, že sa to nedá. Nie tu a nie teraz. Za to by nás oboch vyhodili.“ Vraví celkom pokojne, no mňa až vystiera na stoličke.

„A z čoho dedukuješ, že ťa chcem?“

„Ukážem ti správu?“

„Nie, netreba. Bol to iba flirt. Ja mám rodinu a toto čo tu prezentuješ, je síce pekné a lichotí mi to, no rýchlo na to zabudni. Nemôžem.“

„Nemôžeš, alebo nechceš?“

„Aký je v tom rozdiel?“

„Je v tom obrovský rozdiel. Na jednej strane ťa držia morálne zásady. Partnerstvo, manželstvo, rodičovstvo, atď. No je tu aj druhá strana a to že nechceš, lebo sa ti protivím, som pre teba neatraktívny a tak podobne.“

„Ale to nie je pravda.“

„Takže len nemôžeš. Dobre, na tom sa dá stavať.“

„Si domýšľavý.“

„A ešte vytrvalý. Teším sa na večer.“

„Žiadny nebude.“

„Uvidíme.“

Odišla som z jeho kancelárie, no namiesto stoličky som išla na toaletu a tam som sa zosypala na záchode. Hlavu som sklonila do dlaní a jediné, čo by som teraz potrebovala a čo by ma dokázalo vyhrabať z tejto mizérie je Rita.

Stlačila som rýchlu voľbu a už to zvonilo.

„No čau. Už som myslela, že si zomrela a nestihneš mi povedať, čo sa stalo predvčerom.“

„Musíme ísť na obed. Kde sa stretneme?“

„V La Cucarachi, na Trojici?“

„O dvadsať minút?“

„Sedí vec.“

Prešla som k stolu a na lístok som napísala, som na obede. Vzala som si tašku a vypadla skôr, než by si to niekto všimol.