M.Key - Kamošky

Kapitola dvanásť

Rita

S Evou sme už boli celkom zohratá dvojka. Hoci, pri jej práci nešlo o nič veľmi dôležité, kancelársku prácu zvládala skvelo. 

Spolu s Lujzou sme tvorili slušnú mamičkovskú partiu. Pozvala som ju na rodinnú grilovačku, aby trochu spoznala aj iných ľudí. Jej syn Tobias, bol fakt úžasný. Zlaté decko a nie také pojašené ako Leo. A Sára bola niečo medzi nimi. Zlatý stred. Naše deti si fakt skvele rozumeli a my tri, sme si občas zašli aj na vínko a bližšie sa spoznali. 

***

„Eva, prosím ťa, o dva týždne odchádzam na mesiac preč. Všetko postupne prekladám na august, takže ti ostanú len menej dôležité papiere. V podstate, budeš mať celkom voľno, len buď na telefóne a na pár hodín príď urobiť administratívu. Kočky zo salónu si to tu už samé budú manažovať. Len ak by potrebovali pomoc, tak to urob.“

„Nie je problém. A kam ideš?“

Celkom som jej to zabudla povedať. Vlastne, ešte ani Majo to nevie. Dočerta!

„Do Talianska.“

„Hm... niekto sa má.“ Súhlasne pokynula hlavou.

„Vyhrala som to. Je to vlastne taký športovo-zdravotný pobyt,“ vysvetlila som.

„Aha. Tak si to tam uži. Tu sa o všetko postarám.“ Usmiala sa mojím smerom.

„Vďaka.“ Otočila som sa na päte a stratila sa vo svojej kancelárii.

Mobil vyzváňal ako horúca linka sexu cez telefón a mala som čo robiť, aby som zvládla tých namosúrených spolupracovníkov. Nepáčilo sa im totiž to večné prekladanie stretnutí. Tak nech sa bodnú. Rozhodne mi nepokazia náladu. Tá sa mi zhorší až doma.

***

„Kamže to ideš?!“ zrúkol na mňa Majo.

„Do Talianska.“ Odpovedám s pokojom Angličana.

„To v žiadnom prípade! Chceš nás tu nechať samých?“

„No a čo? Veď je to len na mesiac. Ty to zvládneš.“

„To sa teda mýliš.“ Od zlosti celý očervenel.

„Tak sa všetko naučíš. Už som sa rozhodla. A robím to aj kvôli tebe. Chceš predsa, aby som vyzerala lepšie, cítila sa lepšie, nie? Aj ja to chcem.“

Už na to nič nepovedal, len si nalial do pohára hnedý mok a poriadne si odpil. Zvraštil tvár od pálivej chuti, čo sa mu rozlievala hrdlom a pohár položil k fľaši. 

„V poriadku.“

Šťastná ho objímam, no on je strnulý a len to v ňom vrie, hoci navonok pôsobí až stoicky pokojne. Nechávam ho radšej samého a idem k Sáre pozerať rozprávku.

***

Na druhý deň stretám Lujdži pri škôlke. 

„Rita, ani nevieš aké peklo som kvôli tomu výletu doma mala.“

„Niečo mi hovor. Majo sa so mnou ani nerozpráva. Vraj to sám nezvládne, som nezodpovedná, ľahkovážna a blá blá blá.“

„Ale môj Karol to naozaj nezvládne. On sa mi doma rozreval, akoby som mu strčila rozvodové papiere pod nos a pritom idem len na chvíľu preč. A to ani nehovorím, ako bude revať Leo, keď tam nebudem.“

„Veď aj nám bude smutno. Oni to len preháňajú, ale so všetkým si hravo poradia.“

„Vieš, čo urobíme?“

„Nie.“

„Pôjdeme na nákup. Niečo nové a sexi si kúpime na ten náš výlet a potom sa pôjdeme pozrieť na bežecký okruh. Možno tam budú tí pekní chalani čo vždy.“

„Ja už nechcem mať nič s peknými chalanmi. Ani so žiadnymi.“ Povedala Lujza rozhodne.

„Nevrav hop, kým...“

„Áno, áno, viem čo tým chceš povedať.“

„Dobre. Tak poďme pracovať. Dnes mám pár nudných stretnutí, ale na obed by som sa mohla uvoľniť.“

„Zavoláme si. Ja som totiž zvedavá, čo za pranier ma čaká v práci po boku Dominika, ktorý si zmyslel, že keď odchádzam na tak dlho, musím toho stihnúť trikrát toľko, než obyčajne. Alebo ma chce len potrestať. Je to nanič, keď je môj šéf.“

„Nedaj sa zastrašiť. Buď odvážna.“ Chytila som ju za ramená a povzbudivo jej ich stlačila, aby som jej dodala odvahu.

„Budem sa snažiť.“

Lujza

Našťastie, aspoň sme nerozoberali našu sexuálnu epizódku. Vlastne sme sa o ničom okrem práce, vôbec nezhovárali. Divné, ale dobré.

Mne sa uľavilo a nemusela som sa cítiť trápne, pretože čo sa týkalo práce, bola som ako ryba vo vode. Poúčala som toho nešťastníka, kde sa len dalo. On ma len so záujmom pozoroval, hoci ten záujem som si vysvetlila celkom inak ako on. Zrejme. Skláňali sme sa spolu nad stolom, ja som palcom prechádza po riadkoch na papieri, čítala dôležité informácie. No očividne len pre seba. On mi totiž prekryl moju dlaň svojou. 

Hneď som sa strhla a uskočila od stola, ako by som sa popálila. 

„Upokoj sa.“ Povedal celkom pokojným hlasom.

Celkom vyvedená z miery som obišla stôl. Oprela sa o parapetnú dosku, na ktorej trónili fialky v kvetináči a prekrížila som si ruky na prsiach v domnienke, že si tak udržím aký taký odstup. V miestnosti však akoby šmahom prútika, začal chýbať vzduch.

„Ty sa upokoj.“ Zasyčala som.

On sa len usmial, očividne spokojný sám so sebou, že ma vyviedol z miery. 

„Vráťme sa k práci, alebo to ukončime.“ Povedala som rozhodne.

„Určite?“

„Určite!“

„Mal by som aj iné veci na mysli.“ Oči sa mu nebezpečne zaleskli.

„Ako napríklad?“ vyzvedala som, hnaná vírom všakovakých neslušných myšlienok.

„Ako napríklad spoločný obed. Čo ty na to?“

Zaklapla som ústa a uzemnila svoje myšlienky. Už som chcela súhlasiť, no čosi ma zarazilo.

„Vlastne, už mám na obed program.“

„Chápem. Tak možno zajtra?“

„Ani zajtra.“

„V poriadku. Nebudem naliehať. No bol by som rád, keby sme sa porozprávali aj o niečom inom ako o práci.“

Nevedela som čo na to povedať, tak som len mrkla na hodinky pripnuté na ľavačke a súrila som tých posledných päť minút, čo mi ostávali do pauzy. 

Začala som zbierať papiere a Dominik si sadol do kresla. Len ma tak pozoroval, ako sa premávam po kancli a snažím sa všetko usporiadať, aby sme v tom mohli neskôr bez problémov pokračovať. Položila som posledný papier na úhľadnú kôpku na kraji stola a pobrala sa k dverám. V poslednej chvíli som sa otočila. On čosi išiel povedať, no ja som ho predbehla. 

„Idem na obed. Potom môžeme pokračovať v práci.“ Otočila som sa k dverám a otvorila ich. Ani som si neuvedomila, že nedýcham, kým sa za mnou s jemným kliknutím nezavreli. Rýchlo som odtiaľ vybehla, prevŕtaná tým jeho ľadovo-horúcim pohľadom.

***

Rita

„Itááália, Itááália! Teším sa na teba! ...Čau zlatko.“ Vykrikovala Lujza v aute cestou z práce. Teatrálne rozpažila ruky od seba, až mi skoro vypichla oči.

Čakali nás nákupy a pobyt na čerstvom vzduchu.

„Ciao Bella! Niekto mal dobrý deň?“

„Jasnéé. Dominik odišiel pred obedom z práce, takže som už potom mala nestresový deň a mohla sa tešiť na popoludnie s tebou. A ty ako?“

„Z tých plnených raviol mi bolo zle, takže skončili na dne záchoda, ale už mi je lepšie. Aj ja sa teším.“

„Takže... plavky, šaty, tričká, šortky, žabky... to všetko potrebujeme. Óó a ešte nejaké športové oblečenie. Nič cez net.“ vyhlásila som rázne.

„Súhlas.“ Povedala Lujza a stlačila si prsia, ako by ju už len z myšlienky na podprdu čo si naposledy takto kúpila rozboleli.

S dobrou náladou sme vošli do obchodného domu, vyplienili butiky a s pocitom zadosťučinenia, že sme minuli kopec peňazí na veci, čo sa nám fakt hodia, sme vyšli do horúceho podvečera.

„Ešte náš čaká jedna povinnosť.“

„Škoda, že si nezabudla.“ Žiarivo sa na mňa usmiala a zaklipkala mihalnicami.

„Nóóó, tak to urobme tak. Nemusíme ísť behať, ale to len pre dnešok. No sadnúť si do tieňa previsnutej vŕby a pozorovať tie vypracované telá sexi chalanov, to si skrátka musíme ísť pozrieť. Motivácia, vieš.“

„Čítaš mi myšlienky Rita.“