M.Key - Kamošky

Pekne upršaný deň vám želám. Ideálny na sedenie v teple domova pri kávičke a čítanie vašich obľúbených príbehov, ktoré pre vás s láskou píšem. Príjemné čítanie...

4.

Dala som si ešte tretiu kávu. Reku, keď mám umrieť, tak nech s dostatkom kofeínu v tele.

„Dobrý deň.“ Oslovila ma tichým hlasom žena a vstúpila do miestnosti. Zdvihla som oči od papierov a okamžite som si ju premeriavala. Mala dlhé blond vlasy v perfektnom stave, letné šaty marhuľovej farby, hoci vonku nebolo ešte ani z ďaleka letné počasie. Nesmelo za sebou zavrela dvere a pristúpila k stolu.

„Nech sa páči, ako vám pomôžem?“ to už vstávam a podávam jej ruku.

„Popolavá, teší ma.“ Poviem autoritatívne, hoci som to veľmi nechcela, ale nemám bohvieakú náladu.

„Som Eva Timková a prišla som na pohovor.“

„Výborne. V tom prípade sa posaďte a môžeme hneď začať.“

„Samozrejme.“

„Chvíľočku, len si nájdem váš životopis a budem sa vám venovať. Mám tu trošku zmätok, keďže mi nemá kto robiť papiere, ale v podstate, preto ste tu, či?“ mrknem na ňu očkom a ďalej sa prehrabávam v papieroch.

„Práve preto.“

„Ach, už ho mám. Takže...“ zbežne zakopávam o dôležité informácie, no nechávam to tak a radšej sa veci dozvedám priamo od zdroja.

„Takže, pani Timková, máte skúsenosti s takouto prácou?“

„Áno mám, len konkrétne v takomto podniku som ešte nepracovala.“

„Ide mi o to. Nemám veľmi čas zaškoľovať nového človeka, preto hľadám niekoho, kto túto prácu zvládne perfektne, možno trochu po svojom, ale budem vedieť, že ak niečo budem potrebovať, nájdem to aj o mesiac.“

„To nebude problém. Som zvyknutá pracovať samostatne.“

„Super, ďalšie plus pre vás. Kedy ste ochotná začať pracovať?“

„Aj hneď.“

„To znie sľubne. Povedzte mi niečo o vás, o rodine. Ste vydatá?“

„Bola som 5 rokov. Už som rozvedená. Mám syna Tobiasa a ten má teraz 4 roky. Už je tu prihlásený do škôlky a od Septembra ju bude navštevovať. Momentálne žijeme u mojej mamy, ktorá je už na dôchodku a o malého sa postará, kým budem v práci. O mne by som snáď len toľko, že milujem prírodu a prírodné produkty.“

„To vidieť, máte perfektné vlasy. Čím to je?“

„No bude to možno trochu divné, ale ja používam iba obyčajnú žihľavu. Žiadne šampóny, kondicionéry, ani masky.“

„Zaujímavé.“

Eva bola fakt veľmi milá a sympatická baba. Pohovor sa nám pretiahol na dve hodiny. Našťastie v tom čase za mnou nikto neprišiel. Ozvali sa vo mne aj súcitné pudy a obdiv, že je sama so synom a perfektne to zvláda. Ja som šťastná, že mám manžela, že mám rodinu, o ktorú sa viem oprieť. Ani si neviem predstaviť, aké to je, byť pracujúcou matkou na plný úväzok a zvládať všetko sama.

Ešte sme sa bavili o plate a o deťoch. Potom sme sa rozlúčili s tým, že jej do večera zavolám. Bola som síce už rozhodnutá, ale chcela som si to ešte uležať v hlave.

Urobila na mňa fakt skvelý dojem, ale nie len svojím príbehom, ale aj predošlými skúsenosťami. Podrobne som si pozrela ešte raz jej životopis a zdvihla som telefón.

„Haló?“ ozvalo sa z druhej strany.

„Zdravím Eva, tu Rita Popolavá.“

„Niečo som zabudla? Ešte sa môžem vrátiť.“

„Ale nie, len vám volám, že môžete oslavovať, ale len z mierou, pretože zajtra nastupujete do práce. Príďte zajtra na ôsmu ráno, podpíšeme zmluvu a od deviatej môžete začať. Ukážem vám čo a ako, ale potom ste na to sama. Vyhovuje?“

„Vyhovuje. Už sa teším.“

„Tak dovidenia zajtra.“

„Dovidenia.“

                                                                             ***

„...fakt sme si skvele rozumeli.“

„Ale, ale, mám začať žiarliť?“

„Ale prosím ťa,“ odfrknem si, „naše priateľstvo určite neohrozí.“

„V to dúfam, lebo jej vyškriabem oči.“

„Ha ha... ty žiarlivka. Šetri si nechtíky, mám pre teba totiž nový lak.“

„Daj sem! Vááv, je parádny.“

„Ja viem. Dnes prišiel z výrobne.“

„Ďakujem. A tak mi o nej ešte niečo povedz.“

„Eva je slobodná mamička s dieťaťom takým starým, ako naši drobci. Je z Košíc a býva u mamy.“

„To je smutné. Vezmeme ju do partie?“

„Ešte neviem. Najprv si ju oťukáme, čo povieš?“

„Môže byť.“

„Ideme domov? Musím ešte nakúpiť a upratať. Karol má narodeniny, takže sa k nám nasáčkuje celá rodina, aby nás povyžierala. Zase bude on stredobodom pozornosti.“

„Pokoj moja drahá. Veď jemu to docvakne, len mužom to trochu dlhšie trvá, lebo im furt ktosi sedí na vedení.“

„Pravda.“

                                                                                    ***

Eva bola fakt šikovná. Ukázala potenciál a flexibilitu, čo sa mi náramne pozdávalo. Dokonca mi urobila aj kávu, hoci som ju o to ani nežiadala. Brala som to ako milé gesto a nie nejakú vtieravosť, hoci na začiatku sa to ťažko definuje.

Nechala som ju pracovať a odišla som na stretnutie s odberateľmi. Keď som sa vrátila, ostala som prekvapene postávať vo dverách.

Našla som tam Maja, ako veselo konverzuje s Evou a popíja kávičku. Potlačila som v sebe divný pocit a pristúpila som k nim.

„Tak, moju novú posilu si už asi spoznal,“ poviem a trápne sa usmievam.

„Áno, Eva je veľmi milá,“ povie a usmeje sa.

„Áno, to je. Eva, toto je môj manžel.“ Potom sa obraciam k nemu a pýtam sa ho.

„Čo tu robíš? Zvyčajne sem nechodievaš. Stalo sa niečo?“

„Nič výnimočné.“ Vraví a nasleduje ma do kancelárie.

Zložím si tašku na stole a otočím sa k nemu.

„Takže?“ pýtam sa.

Položí šálku na stôl a pritiahne si ma do náručia. Ruky mu oviniem okolo krku a cítim sa skvele.

„Chcel som s tebou a Sárou stráviť poobedie. Nemám nič na práci.“ Ovanie ma vôňa espressa, ktoré práve dopil.

„Prišiel si vari o prácu?“

„Ale niee.“

Siahne mi rukou pod šaty a nežne mi masíruje zadok.

„Sára bude ešte nejaký čas v škôlke, tak čo keby sme to využili?“

„Ideme domov?“

„Poďme.“

Otočím sa a beriem zo stola tašku. Majo ma capne po zadku až zjajknem.

Z kancelárie vychádzame celí vysmiati ako lečo.

„Evi, prosím ťa, dnes tu už nebudem. Keby niečo, som na mobile.“

„V poriadku. Užite si deň.“

„Vďaka.“

„Tešilo ma Eva.“

„Aj mňa, majte sa.“

„Je fakt milá.“ Povie Majo keď opúšťame budovu.

„Ja viem.“

Ani som si nevšimla, že sa za ňou ešte otočil, zamával jej a žmurkol.

Bola som totiž v eufórii. Ako taká malá školáčka.

Ďalší skvelý sex, za tak krátku dobu. Skoro ako na Vianoce. Lujza fakt vyskočí z kože, keď jej to poviem. Alebo nepoviem? Vzhľadom na jej duševnú pohodu? Ešte sa rozmyslím.

So Sárou sme si užili skvelý deň. Park, večera, kino... Kino síce nebola až taká skvelá voľba, lebo polhodinu pred koncom rozprávky už stepovala, že ide domov, ale boli sme ako obyčajná rodina. Nie ako tí workoholici, ktorými sme v skutočnosti. Tí, čo sa vidia až večer, pretože makajú na úkor svojho voľného času. Tá radosť, čo sa odrážala s Sárinych očiach bola na nezaplatenie. S Majom trávila málo takýchto chvíľ, o to viac to bolo pre ňu vzácnejšie. Väčšinou bola so mnou, Lujzou a jej Leom.