Kamošky 29.

Kapitola dvadsaťdeväť

Rita

Keď ma Lujza vyhodila pred domom a odfrčala, doľahla na mňa znova smutná nálada. Vnútri som rozsvietila svetlá, aby dom nevyzeral ako veľká čierna diera a pustila som rádio, lebo priestorom sa ozývali iba moje kroky.

Strčila som nos do chladničky, kde až na zopár potravín a misku s lazaňami, sídlila fľaša vína. 

„Skvelá večera.“ Vravím pre seba, lakťom zaklapnem dvierka, ústami vyťahujem zátku fľaše ako to robia v telke a obraciam ju do seba. Poriadne si upijem a položím ju na prázdny stôl. Až ma striaslo, lebo bolo príliš studené.

Prešla som späť do obývačky, odkiaľ sa tóny hudby rinuli do zákutí celého domu. Vtedy sa ozval moderátor. 

„Pekný večer poslucháči. Už sa túlite k svojej polovičke a užívate si pekný večer v spoločnosti nášho rádia? Tak robíte dobre!“ vravel veselo a povzbudivo. 

„Kretén!“ zamračila som sa a podišla som k rádiu, rozhodnutá, že ho vypnem. Ten moderátor mi liezol pekne na nervy. A pokračoval.

„Pustím vám niečo, pre spriaznené duše. Tak užívajte večer v spoločnosti Sky rádia.“ Dokončil svoj monológ a vzápätí sa pustila skladba. 

Chcel by som nájsť takého človeka... 

„Je to možné? No Name a ich Starosta?“ prekvapená som ostala nepohnute stáť.

Bola to naša obľúbená pieseň. Moja a Paľova. Vždy sme si vraveli, že sme spriaznené duše. Vedeli sme na čo ten druhý myslí, skôr než to vyslovil. Boli sme fakt zohratí, vtedy pred rokmi. 

Namiesto tlačidla vypnúť, som ruku presunula na hlasitosť. Dala som ju na plné pecky a zavrela oči. Bola to náhoda, alebo osud? Neviem.

Pieseň dohrala, vypla som rádio a utrela si opustenú slzu z líca.

Priložila som si telefón k uchu a čakala, kedy to ten na druhej strane zdvihne.

„Ahoj Rita.“ Ozvalo sa po dlhom zvonení.

„Ahoj Paľo. Mohli by sme sa porozprávať?“

„Technicky sa už rozprávame.“ Zasmial sa. 

„Ja viem, ale osobne.“ Pretočila som oči stĺpkom, čo našťastie nemohol vidieť a potlačila som sarkastickú poznámku, čo sa mi drala na jazyk.

„Si v poriadku?“ po hlase bolo počuť, že zvážnel.

„Áno, nie... neviem. Ale chcela som sa ti ospravedlniť za ten dnešok. To, ako som sa správala, bolo to divné a mrzí ma to. Chcela by som ti to vysvetliť.“

„Fajn. A kde mám prísť?“

Očkom som mrkla na stôl v kuchyni. Už som pila, takže šoférovať som nemohla a poriadok tu bol.

„Ku mne? Ak s tým nemáš problém.“ Povedala som váhavo.

„Tak... do hodiny som tam.“

„Fajn, tak zatiaľ čau.“

„Čau.“

Nervózne som odhodila telefón z ruky, ako by to bol žeravý uhlík. Celkom mi nedochádzalo čo som vlastne urobila. Blúdila som očami k hodinám na stene a pomaly odpočítavala čas. Mechanicky som poupratovala upratané a vrátila som sa k fľaši vína. Vzala som ju a priložila k perám. Do nosa mi udrela lákavá ovocná vôňa a už som sa chcela napiť, keď som si spomenula na návštevu a zarazila som sa.

„Musím mať čistú hlavu, keď príde Paľo. Ach doriti, príde Paľo!“ nervózne som vybehla hore na poschodie, akoby mi horelo za pätami a až teraz mi došlo čo sa deje. 

„Stíham ešte rýchlu sprchu, čo je fajn a hodím na seba niečo normálne.“

Niečo normálne, boli priliehavé čierno-červené šaty. Keď som sa zamyslela nad tým, že som nechcela pôsobiť tak, že ho chcem pretiahnuť, obliekla som sa presne tak, akoby som chcela. No už tu mal čochvíľa byť, tak som sa na prezlečenie vykašľala. Nech si myslí čo chce. Ja viem svoje. Ale naozaj som to vedela?

Keď zazvonil pri dverách, bola som nervózna ako školáčka. Otvorila som dvere a vyschlo mi v ústach. Za nimi totiž nestál Paľo, ale Majo. Nasucho som prehltla, vypla som sa na špičky a pozrela sa poza jeho chrbát, či sa tu náhodou obaja naraz nestretnú. To by bol fakt trapas.

Prekvapene na mňa pozeral a nezmohol sa na slovo. Tak som sa chopila iniciatívy. 

„Ahoj. Čo tu robíš?“

„Videl som, že sa svieti, tak som prišiel. Chcel som sa s tebou porozprávať.“

„Zrazu? A večer? Čo nemáš kde spať?“

„Čakáš niekoho?“ znova po mne prebehol pohľadom.

„No ja... to je jedno, nemyslíš? Nemáš mi čo vyčítať.“

„To je pravda. Smiem ísť ďalej?“

„Ešte stále je to aj tvoj dom, tak si poslúž.“ Povedala som ľahostajne, hoci som to tak celkom nemyslela.

„Nezdržím sa.“ Povedal pokojne a presunul svoje mohutné telo v dlhom tričku, džínsoch a converskách do chodby.

„Chceš kávu?“ spýtala som sa, kým sa vyzúval, aby nestála reč.

„Nie. Dám si len vodu.“ Povedal keď sa vystrel.

„Dobre.“ 

Prešiel do kuchyne a sadol si k stolu. Podala som mu pohár vody a sadla som si k nemu.

„Ťažký deň?“ ukázal prstom na otvorenú fľašu vína.

„Jeden z mnohých, momentálne.“ Priznala som.

„Mrzí ma to.“ Povedal rezignovane a sklopil oči k spätým rukám na stole.

„To je dobre, lebo tak by to malo byť, keď ublížiš niekomu koho si miloval.“

„Nechcem sa hádať a nebudem ti robiť ani problémy. Predpokladám, že Sáru chceš do opatery ty.“

„To je hádam jasné ako facka.“ Zvýšila som hlas a zapýrila sa. Sára bola moja citlivá struna.

„Doniesol som ti podpísané rozvodové papiere. Nerozmyslel som si to a viem, že ani ty by si ma už neprijala späť. Sára ostane s tebou, len ju chcem občas navštevovať. Teda tak často, ako sa bude dať.“

Hovoril tak pokojne a rozumne. Žiaden výbuch zlosti neprichádzal. Ja som len sedela oproti nemu, počúvala jeho slová a snažila sa ich vstrebať. Tušila som, že už je všetko stratené, ale udialo sa to tak rýchlo. Bolo to zvláštne. Ako by sa to odohrávalo v inom časopriestore. Skúmala som črty jeho tváre. Vyzeral šťastne. No, ako náhle som spomenula situáciu s našou dcérou, na tvári sa mu mihol tieň bolesti a zhúžvalo sa mu čelo.

„Čo bude so Sárou? Ako jej to povieme? Ako to zvládne? Bojím sa o ňu.“ Chrlila som naňho otázky.

„Viem, že bude nešťastná. Budeme jej sľubovať hory doly, aby nebola smutná a budeme stále s ňou. Ona si zvykne, je ešte malá, ale určite zájdeme k psychológovi.“

„Zajtra sa chystám niekam zavolať, aby mi poradili, ako jej to povedať čo najmenej bolestivo.“

„Môžem byť pritom, keď jej to budeš hovoriť?“

„Samozrejme. Dám ti vedieť.“

„Dobre.“ Už sa postavil od stola a prešiel k dverám. Ešte sa chytil širokej zárubne a upriamil na mňa pohľad.

„Naozaj ma mrzí, že som ti ublížil.“ Povedal bolestne. Ako by mu len teraz došlo, čo to všetko znamená.

„Ja to prežijem. Len dúfam, že si si vybral dobre a nebudeš ľutovať.“

„Aj ja v to dúfam.“ V očiach mal slzy, keď sa otočil a stratil v nočných uliciach.

Neprešlo ani päť minút, keď zvonček zazvonil znovu. Už som myslela, že je to znova Majo, že niečo zabudol. Prišlo mi to samozrejmé a Paľa som na chvíľu vytesnila z mysle.