Dneska som odišla ráno o 6-tej do práce a prišla som domov o 7-mej večer... Drobci ráno ešte spia, keď odchádzam, večer bol malý už v posteli a Natálka ešte pozerala Spievankovo... Nedalo mi to a musela som ísť na malým, nespal ešte tak som si ho zobrala na ruky a hneď sa pritúlil... Moje malé ňuňu... Svoju prácu síce milujem, ale moje lásky mi chýbajú veľmi, aj preto som vďačná, že mám v mužovi takú oporu, je na materskej, zvládala celú domácnosť... Aby som sa ja mohla realizovať v práci a ísť za svojím snom...Možno to vyznieva, že dávam prednosť kariére pred deťmi, ale nie je to tak - snažím sa byť s nimi čo najviac a takéto dlhé dni sú skorej výnimkou....
Uff to bol taký môj malý citový výlev, občas ma to tak chytí, hlavne vtedy, keď s nimi nemôžem byť toľko, koľko by som chcela...