Ok, možno keď si to tu spíšem, tak si to v hlave lepšie upracem.
Minulý týždeň som mala narodeniny, tak som si v ten deň spravila hodinu na obed čas pre seba, vzala knihu,koláčik z cukrárne a išla si ku rieke čítať. Sadla som si spokojne na lavičku, pozerám na jednu stranu, na druhú a tam naľavo odomňa starší pán bez domova s gaťami na pol žrde čupí a vykonáva potrebu za bufetom, spokojne sa na mna usmieva. Hovorím si ok, tak sa prejdem ďalej, nech má pán súkromie 🫣 Cez víkend som mala naplánovanú oslavu, ale deň na to zomrela v požehnanom veku moja babka a namiesto oslavy sme v ten deň mali kar. Tak si vravím, pôjdem deň po pohrebe do lesa na prechádzku, posmútiť, zabilancovať život a smrť a v strede hory som stretla divú sviňu s mláďatami, z čoho som spanikárila, zajačala a kopec, na ktorý som sa štverala 20 minút som zletela za minútku. Inak v takej situácií treba dať o sebe vedieť a pokojne vycúvať, čiže opak toho, čo som spravila ja.Už to viem. A tak rozmýšľam, aký je život nevyspytateľný, načo my, ľudia preinformovaní, ozbrojení poistkami a s presným plánom na roky dopredu tak často radi zabúdame. A že tá nepredvídateľnosť, z neho robí dobrodružstvo.