Perla de Smaľko

                                                  Princezná Ropucha

 Prvá kapitola

   V krásnom zámku na vysokom kopci, žila princezná Xénia so svojou rodinou otcom kráľom Alfonzom, matkou kráľovnou   Alfónziou a malou sestričkou princeznou Arabelou.

  Princezná Xénia bola veľmi preveľmi nešťastná. Na nikoho sa už dlhú dobu neusmiala. Nič na svete ju nemohlo rozveseliť a pocit úzkosti akoby v nej každým dňom narastal. Jej rodičia skúšali všetko možné, aby Xéniu rozveselili. Dvorný šašovia predvádzali rôzne grimasy, robili všelijaké vylomeniny, celý dvor sa na nich zabával. No princezná nie a nie sa usmiať. Liečitelia, šamani a doktori zo všemožných kútov sveta prišli na zámok, nič nezabralo. Princezná Xénia skúšala dlhé prechádzky po záhrade, veľa spať, málo spať, dokonca držala pôst. Ale smútok v jej srdci sa držal ako kliešť. Xénia závidela svojej maličkej sestre, že sa dokáže smiať na hocakej hlúposti. Jej detský smiech sa rozliehal po celom kráľovstve. Princezná Xénia začala uvažovať nad tým, že či jej smútok náhodou nevyvolala žiarlivosť, ktorú pociťovala k princeznej Arabele. Každý ochkal nad jej krásnou tváričkou a bucľatými líčkami. Xénia sa nepovažovala za peknú. Hnevala sa, že je celá po babke, malé pehy na nose a svetlo hnedé nepoddajné vlasy.

  Princezná Xénia sa skúšala spriateliť s dvornými dámami. Bohužiaľ pre ňu, ju reči o móde a chlapcoch priam uspávali. Div, že pri nich po stojačky nezaspala. Po pár stretnutiach s nimi radšej bez slova odišla. Cítila, že medzi nich nepatrí.  Dvorné dámy, ani nepostrehli, že princezná odišla.

  Kráľovnú Alfónziu trápila Xéniina smutná tvár. Tak sa rozhodla, že  na jej osemnáste narodeniny usporiada veľkú oslavu a zavolá všetkých nádejných ženíchov. Oslava to bola veľkolepá. Cukrárky a pekárky sa činili už niekoľko dní pred oslavou. Od výmyslu sveta chutné zákusky, koláče a torty upiekli. Všetci hostia si na nich náramne pochutnávali. Ale Xénii nechutil ani jeden. Od žiaľu stratila chuť do jedla. Na oslavu prišlo cez tucet pytačov. Žiaden sa Xénii nepozdával. Keďže princezná bola urastená dievka, chcela niekoho, kto bude aspoň o kúsok vyšší od nej. Zopár nádejných ženíchov bolo takých, ale buď boli namyslení, alebo sa o princeznú vôbec nezaujímali. A radšej dvorili dvorným dámam alebo slúžkam. Všetci hostia sa náramne zabávali, pili, jedli a vôbec nik si nevšimol, že princezná Xénia utiekla z oslavy.

  Xénia sa na seba hnevala, že ani na vlastné narodeniny sa nevie zabaviť a trošička sa usmiať. Od otca dostala k narodeninám nádherný smaragdový náhrdelník s náušnicami, iné dievča by od radosti zvýsklo, no Xénia sa zmohla iba na chabé „ďakujem“.

  Keď tak kráčala bez duše po zámku, napadlo ju, že sa pôjde pozrieť do zamknutej izbe vo veži. Kedysi dávno ukradla strážnemu kľúč. Po ceste sa zastavila pri zrkadle, čo viselo na stene. Smutne pozrela na svoje krásne nadýchané biele šaty, pretkané červenou čipkou. Mala pocit, že si také krásne šaty ani nezaslúži. Než vstúpila do najvyššej veži na zámku, pre istotu sa poobzerala okolo seba. Nikto ju nesledoval, ani ju nikto nehľadal. Vyšla hore schodmi, odomkla izbu a vstúpila do nej. Mesiac svietil tak jasno na nebi, že v opustenej komnate vo veži bolo svetla až až. Komnata bola úplne prázdna. Ani len stolička tam nebola. Princezná otvorila balkónové dvere a vyšla na balkón. Celý svet mala pod nohami. Videla na široké okolie.

,Na čo som na tomto svete. Len smútok rozsievam medzi ľudí. Možno keby som ukončila svoj bezvýznamný život, viac radosti by bolo v kraji. Moji rodičia už by sa viac netrápili nad mojim žiaľom. Arabela by určite zaplnila zámok svojou veselosťou a roztomilosťou,´ rozprávala si Xénia v duchu pre seba. Cítila akoby žiaľ v jej srdci sa premenil na obrovský balvan a zbaví sa ho len vtedy, keď už nebude medzi živými. Posledný ráz sa chcela pozrieť na hviezdy a mesiac, no čosi sa jej na oblohe nezdalo. Noc akoby získala nádych machovej farby a začal fúkať studený vietor, ba priam ľadový.

„Ale, ale! Ktože tu chce spáchať smrteľný hriech? Hádam si nemyslíš, že tvoja smrť prinesie kráľovstvu radosť a šťastie?“ ozval sa cudzí ženský hlas z komnaty a pomaly sa ku Xénii približoval.

  Xénia vyľakane sebou mykla, otočila sa na neznámu ženu a nechápala ako sa k nej dostala, keďže zamkla za sebou dvere. Žena pôsobila ako čarodejnica. Bledá tvár, štíhla postava oblečená v čiernych dlhých šatách a na nich tmavozelený sveter, ktorý vyzeral ako upletený z machu. Ženine jantarovo-zelené oči svietili v tme.

„Kto ste?“ spýtala sa Xénia so strachom v hlase.

„Na tom nezáleží. Pamätáš si vôbec, prečo si smutná?“ Žena podišla ku Xénii a pozrela jej priamo do očí.

„Ja, ja,“ začala sa princezná zakoktávať, „sama neviem.“

„Žeby to bolo tým, že sa ti nedáva pozornosti ako tvojej malej sestre alebo tým, že si nezapadla medzi dvorné dámy. Och, už viem,“ radostne zvýskla žena. „Bude to tým, že neprišiel žiaden mládenec, ktorý by ladil tvojmu oku a rozveselil tvoje srdce.“

„Nič z toho!“ povedala Xénia dôrazne. „Netuším, prečo sa tak cítim. Skúšala som všetko   možné. Ale nič nezabralo. Prečo ste sem prišli? Čo chcete odo mňa?“

„Jednoduchú vec, aby si ma zabavila.“

„Ja?“

„Áno, ty,“ strčila do princeznej Xénie, tak silno až preletela cez zábradlie.

  Padala, padala, až dopadla na perzský koberec, rozprestretý na drevenej podlahe. Čarodejnica stála vedľa nej a smiala sa na plné kolo.

„Čomu sa tak smejete?“ spýtala sa princezná dotknuto.

„Tebe. Pozri sa do zrkadla.“

  Xénia sa postavila zo zeme, podišla k zrkadlu pri dverách a od ľaku skoro spadla z nôh.

„Čo ste mi to urobili? Vyzerám ako strašidlo! Mám zelenú kožu a moje vlasy sú krátke, strapaté a čierne.“

„Presne také aké mala mať tvoja druhá sestra.“

„Aká moja druhá sestra? Mám len jednu sestru a tou je princeznú Arabela!“ povedala princezná Xénia nazlostene.

„Vidíš, tak veľmi si sa zahĺbila do svojho smútku, že ani nevieš prečo smútiš.“

  Akoby kúzlom sa princezná Xénia rozpamätala. S princeznou Arabelou sa narodilo ešte jedno dievča. Mala čierne vlásky, rovnaké oči a pehavý nos ako princezná Xénia. Žiaľ, malá princezná zomrela v spánku skôr ako jej rodičia stihli vybrať meno. Od vtedy Xénia chodí ako telo bez duše.

„Keďže nemám nič na práci a tvoj smútok ma nudí, rozhodla som sa, že ma budeš tu s princom Dávidom zabávať,“ zívla čarodejnica.

„Ak neposlúchnem?“

„Ešte raz sa poriadne pozri do zrkadla. Čierne krátke vlasy, zelená koža a roztrhané krátke čierne šaty ti zostanú navždy. Nie len ty sa nezmeníš, ale navždy tvoji rodičia a všetci na zámku zostanú kamennými sochami. Nielen to, celé kráľovstvo som premenila na močiar.“

„Budú nás hľadať.“

„Nik vás nebude hľadať. Všetci zabudli na kráľovstvo a tvojich rodičov. Ak budeš poslušná a vystrájať s princom Dávidom rôzne vylomeniny, možno tvoj domov odkľajem. No pamätaj si, že kliatba nie je ako z rozprávky, ktorú ti mama čítala na dobrú noc. Žiaden bozk z pravej lásky ťa nevyslobodí. Kto by už miloval takú ropuchu ako si ty,“ začala sa čarodejnica z plných pľúc smiať a zmizla.

Druhá kapitola

„Kto si?“ spýtal sa ospalý princ Dávid zmätene.

„Ja som,“ vyšlo z princeznej Xénie škriekavým hlasom. Už chcela povedať ´princezná Xénia´, ale akoby hrča v hrdle jej v tom zabránila. Princ počul len nezrozumiteľné slová.  

  Princ Dávid má osem rokov, jedináčik a miláčik celého kráľovstva. Každý ho miloval. Bol slušný, štedrý, nápomocný, priateľský a bez chyby ovládal kráľovskú etiketu.

„Nerozumel som tomu, čo si vravela. Budem ťa volať princezná Ropucha. Veď aj tak vyzeráš,“ podišiel k nej a zo všetkých strán si ju poobzeral. Vyzerala ako strašidlo, ale princ Dávid sa jej vôbec nebál. „Nebojíš sa, že ťa tu niekto nájde?“

„Nie,“ povedala Xénia rázne.

„Budú si myslieť, že si čarodejnica a upália ťa za živa.“

„Nebojím sa,“ usmiala sa lišiacky na Dávida.

  Slúžka Zita po zaklopaní vstúpila do princovej komnaty a priniesla mu nové čisté oblečenie.

„Dobré ráno, princ Dávid. S kým sa to rozprávate?“ spýtala sa slúžka Zita a poobzerala sa dookola po izbe, ale nikoho nevidela.

„Nevidíš ju?“

„Koho?“

  Xénia podišla k nej, zamávala rukami pred Zitinou tvárou, ale tá ju nevidela. Xénia skákala, tancovala a spievala z plných pľúc, no nikto ju nevidel, ani nepočul. Princ Dávid hľadel na ňu ako vyoraná myš. Ako je možné, že ju vidí len on? Ako tak Xénia skákala pred slúžkou Zitou, uvedomila si jednu zásadnú vec. Už nie je dospelou princeznou, ale neviditeľným dieťaťom. A rozhodla sa, že túto príležitosť maximálne využije.

  Slúžka Zita pomohla princovi Dávidovi sa obliecť, aby bol pri raňajkách s rodičmi ako zo škatuľky.

„Fíha, ty ale vyzeráš! Kam sa chystáš?  Dobyť svet svojím dokonalým zovňajškom za pomoci ružovej mašle, čo máš na krku?“ posmievala sa Xénia princovi škodoradostne.

„Nie, ty chytrá. Idem za mojimi rodičmi k raňajkám. Keď sa ti nepáči ako vyzerám, tak odíď.“

  Princ ani netušil ako rada by chcela Xénia odísť. No nemohla. Aspoň dokým čarodejnica nezruší kliatbu.

„Čo tu vlastne chceš? Ak si ma prišla vystrašiť, tak sa ti to nepodarilo.“

„Nudím sa a nemám sa s kým hrať. Tak som prišla za tebou.“

„To nebude možné. Som prvorodený a jediný syn kráľovských rodičov a čakajú ma neodkladné povinnosti,“ Dávid vyšiel zo svojej komnaty, dúfajúc, že sa princeznej Ropuchy zbavil a zamieril rovno do kráľovskej jedálne. Obom rodičom zaželal ´Dobré ráno, a než si stihol sadnúť, objavila sa vedľa neho princezná Ropucha. Princ sa jej skoro zľakol a nehladiac kam sadá, spadol na zem. Xénia sa mu začala škodoradostne smiať.

„Páni moji, to je hostina! A to sú len raňajky? U nás sa takto neplytvá,“ odfrkla si Xénia popod nos.

„Kde u nás?“ bol zvedavý princ Dávid.

„Ehm, u nás v močiari.“

„Synu, s kým sa to rozprávaš?“ spýtal sa prekvapený kráľ Matúš, Dávidom otec.

„S nikým otče. Dobrú chuť prajem,“ sklonil hlavu a začal jesť.

„Dobrú chuť prajem aj ja tebe. Nie je zdvorilé si niečo mrmlať pre seba na hlas a hlavne ťa ľudia budú považovať za hlupáka. Si budúci kráľ, musíš to mať stále na mysli a riadiť sa tým.“

„Rozumiem, otče.“

  Xénia si všimla, ako naraz princ Dávid zosmutnel. Prechádzala sa po jedálni a tuho rozmýšľala ako sa s Dávidom zabaví a hlavne pobaví čarodejnicu. Dumala, dumala, ale nič jej na um nezišlo.

„Ach, ako mi je ťa ľúto,“ povzdychla si Xénia a vyložila obe nohy v špinavých topánkach na stôl. „musí tu byť strašná nuda takto žiť. Jediné dieťa v celom zámku. Nečudo, že sa rozprávaš sám so sebou.“

„Nerozprávam sa sám so sebou!“ povedal princ nasrdene, na čo sa všetci prítomní na neho otočili a nechápavo hľadeli. Princ radšej vstal a odišiel do záhrady.

  Niekoľko týždňov sa ju snažil ignorovať. Márne. Všade, kam princ Dávid išiel, tam ho Xénia nasledovala. Snažil sa ju nasilu vyhnať, prosíkať, vyhrážať sa jej, ale nič nepomohlo. Napokon sa vzdal a súhlasil, že sa s ňou bude hrať.

„Počuj Dávidko, čo keby sme ostrihali tamtej paničke na lavičke vlasy? Možno by sa jej páčil účes ako mám ja. A zaviedla by novú módu medzi urodzených.“

„No to určite, myslela by si, že ju nejaký duch ostrihal a zbláznila by sa z toho. Síce, ...“ zamyslel sa princ Dávid.

„Áno, som samé ucho.“

„na druhej strane ako pomsta by to bolo ideálne.“

„Čo ti urobila?“

„Roznáša klebety o mojich rodičov a vždy keď ma stretne, vyštípe ma za obe líca tými jej dlhočiznými nechtami a každý raz mi vraví, že si počká kým vyrastiem a potom si ma zoberie za muža. Fuj, hnusná predstava,“ princ sa znechutene otriasol.

„Veru, kým ty vyrastieš, bude z nej stará zoschnutá barabizňa,“ obaja sa naraz rozosmiali. „Odniekiaľ musíme zohnať nožnice.“

„Na čo? Práve si ich vyčarovala. Ako to robíš?“

  Xénia nechápavo pozrela na deku, na ktorej sedela s princom. Z ničoho nič sa na nej objavili dvoje nožnice. Xénia sa poobzerala okolo seba. Dúfala, že zbadá čarodejnicu, ale nikde jej nebolo.

„Princezná Ropucha, vyčaruj ešte niečo. Čo tak . . .“ začal princ tuho rozmýšľať, „obrovskú štvorposchodovú čokoládovú tortu posypanú cukríkmi.“

  Než sa stihla Xénia spýtať, či nepreháňa, už bola pred nimi obrovská torta, presne podľa princových želaní. Merala viac ako meter, mala štyri poschodia, celá bola obliata čokoládou, s čokoládovým krémom a obsypaná rôznymi farebnými cukríkmi.

„Zbláznil si sa? Na čo ti bude taká veľká torta?“

„Nič sa neboj, mám to premyslené. A teraz nás prenes do kláštora sv. Jozefa, v ktorom žijú opustené a nechcené deti.“

  Puf! Princ Dávid so Xéniu a tortou sa z ničoho nič zjavili uprostred veľkej miestnosti, v ktorej bolo cez tridsať drevených jednoduchých detských postieľok. Keď ich zbadal chlapec v roztrhaných nohaviciach a košeli, ihneď sa rozutekal na dvor povedať ostatným deťom, čo uvidel. Všetky deti z kláštora sa nahrnuli do miestnosti. S úžasom a radosťou pozerali na tortu.

„Čo tu robíme?“ spýtala sa Xénia princa Dávida.

„Asi o tom nevieš, ale tieto deti sa majú veľmi zle. Nemajú nikoho kto by ich mál rád a staral sa o nich, jedla majú málo a asi nikdy neochutnali čokoládu a ani cukríky. Preto som sa rozhodol, že s tvojimi čarodejníckymi schopnosťami, im zlepšíme deň.“

  Princ Dávid sa zoširoka usmial a povedal deťom nech sa ponúknu a poriadne naplnia brušká. Deti nelenili, holými rukami si naberali z torty do úst, po chvíli všetky boli špinavé od čokolády.

„Vyzerá to tu hrozne,“ povedala Xénia skľúčene a obzerala sa okolo seba. Doteraz ani netušila aké mala šťastie, že žila na zámku. Uvedomila si aká bola sebecká a nevďačná. Sľúbila si, že ak ju čarodejnica odkľaje, bude sa viac starať o ľudí, ktorí žijú v jej kraji. A nedovolí, aby v jej kráľovstve deti bez rodičov takto žili. „akoby sa kláštor mal každú chvíľu zrútiť. Si z kráľovskej rodiny. Mohol by si s tým niečo urobiť.“
 „Princezná Ropucha, som len dieťa, ale keď vyrastiem, určite s tým niečo urobím. Musíme sa vrátiť domou, než si niekto všimne, že som zmizol.“

  Deti si ani nevšimli, kedy ich hostiteľ odišiel. Boli také zabraté do jedenia, že nič naokolo nevnímali.

  Puf! Xénia s princom Dávidom boli naspäť na deke. Nikto nič nepostrehol. Vzali nožnice, potichučky a nenápadne s prikradli za spiacou grófkou. Šmik, šmik, strihali dovtedy, kým sa grófka nezačala budiť. Potom rýchlo zmizli. Vyspatá grófka sa ponaťahovala, postavila sa a išla rovno za kráľovnou, ktorá veselo drkotala s dvornými dámami pri fontáne na začiatku kráľovskej záhrady. Kráľovná Alžbeta s dvornými dámami zostali nemo hľadieť na grófku. Nakoniec  vybuchli do smiechu. Vyzerala ako strapatá vrana. Grófka nechápavo pozerala na nich, nerozumela prečo sa jej smejú, dokým sa nepozrela na svoj odraz na hladine fontány.

„Kde je môj krásny vrkoč!? Moje vlasy, moje nádherné vlasy,“ bedákala grófka až odpadla. Slúžky ihneď podišli k nej a snažili sa ju vzkriesiť.

  Princ Dávid so Xéniou sa od smiechu váľali na deke. Princa Dávida začali vylomeniny baviť a spolu so Xéniou trápili nimi celé kráľovstvo. Služobníctvo mu ako následníkovi trónu museli všeličo tolerovať. Raz sa prikradli do kuchyne, kuchárky ani pomocnice si ničoho nezvyčajného nevšimli, dokým po stoloch a pokrievkach na hrncoch nezačali behať desiatky myší. Od ľaku vyskakovali na stoličky, stoly, niektoré vyskočili až po strop. Ich piskľaví vreskot sa skoro ozýval až ku kráľovskému trónu. Na obrazoch šľachticom dokreslili fúzy, a tí ktorý mali fúzy, tým namaľovali čertovské rožky. Občas podpílili stolička a keď si niekto sadol, ihneď sa pod ním podlomila. Kuchárkam vymenili cukor za soľ. Takže kuchárky museli odznova všetko variť, lebo kysnuté koláče s džemom a soľou nikomu nechutili. Pokreslili aj kráľovských psov do farieb dúhy. Vždy keď bola nejaká dôležitá kráľovská porada, ktorej sa musel aj princ Dávid zúčastniť, tak ho Xénia rozosmievala tým, že napodobňovala grimasy ľudí. Skákala po stole, z lustru na luster, napodobňovala kráľa a jeho dôležitosť, presúvala perá a papiere. A keď sa nad hlavami šľachticov začali vznášať sošky a vázy, pár prítomných dám odpadlo. Xénia s Dávidom sa riadne nasmiali. Raz do fontány naliali červenú farbu, strašiaka zo slamy obliekli do honosných šatov a hlavou ho strčili do fontány. Našiel ho tam nad ránom kráľ, už chcel zisťovať, kto úbožiaka zabil, ale keď ho vytiahli z vody, zistili, že je to len slamený panák.  Veľmi sa za to na princa Dávida rodičia nahnevali.

„Sklamal si nás Dávid. Tvoje huncútstva prekročili všetky medze. Máš už štrnásť rokov, si mladý muž a podľa toho by si sa mal chovať! Za to ti udeľujem domáce vezenie s povinným učením latinčiny na dva mesiace!“ povedala kráľovná Alžbeta dôrazne. Princ vedel, že mu už nič nepomôže. A princeznú Ropuchu aj tak nik nevidel.

  Princ Dávid sedel smutne pri okne svojej izby a pozeral von.

„Nebuď smutný,“ povedala Xénia chrapľavým hlasom. „dva mesiace prejdú ako voda a môžeme sa ďalej baviť.“

„Choď preč, princezná Ropucha, mama sa na mňa veľmi hnevá. Od teraz už budem sekať dobrotu.“

„Ale no tak,“ vtierala sa princezná Ropucha.

„Zmizni mi z očí!“ skríkol princ nazlostene.

  Ako si želal, tak sa aj stalo. Princezná Ropucha zmizla. Princa Dávida latinčina a prírodné vedy, ktoré mu pridelila kráľovná matka Alžbeta, vôbec nebavili. Aby zahnal nudu, tak si predstavoval, ako princezná Ropucha robí zle učiteľom. Premiestňuje im veci, píše na tabuli a oni sa vyľakajú, že na zámku strašia duchovia atď. Cnelo sa mu za kamarátkou, ale už sa neukázala, presne ako si to princ želal. Xénia mala pravdu, dva mesiace ubehli ako voda. Davidovy rodičia sa rozhodli, že by mal v štúdiách pokračovať. Pridali mu zemepis, náukou o pestovaní a chovaní dobytka, matematiku a nemecká jazyk. Princ od rána do večera študoval, nemal čas na nič. Každú noc pred spaním myslel na svoju kamarátku. Veľmi mu chýbala. Princ ani len netušil, že je celú dobu pri ňom. Ak by si želal opäť ju vidieť, zjavila by sa mu. Aj Xénia bola z toho smutná. Nie len kvôli princovi, ale aj kvôli kliatbe. Veľmi sa jej cnelo za rodičmi a sestričkou.

  Tretia kapitola

Ubehli roky a z princa sa stal mládenec. Na počesť jeho osemnástich narodenín rodičia usporiadali veľkú oslavu s bohatou hostinou. Princ Dávid mal za úlohu len dve veci zabaviť sa a vybrať si budúcu manželku. Veru, nechcelo sa mu do toho. Necítil sa na ženenie, chcel objavovať svet.

,Ach, keby tu len bola moja kamarátka. Tak by som ťa chcel vidieť princezná Ropucha,´ zamrmlal si princ pre seba.

„Tak čo, ktorú si vyberieš? Každá túži sa stať tvojou ženou,“ povedala Xénia veselo, keď sa zjavila vedľa princa a pozerala na všetky tie mladá devy, ktoré sa pohľadom snažili uloviť princa pre seba.

  Dávid s neskutočnou radosťou pozeral na Xéniu. Vyrástla ako on, ale stále bola zelené strašidlo. Nemali čas sa ani pozdraviť a už princa ťahala nejaká dievčina tancovať. Jedna cez druhá sa snažili o princov záujem. Div, že sa nepobili. Ale princ Dávid nemal o jedinú záujem. Chcel byť len so svojou kamarátkou.  

  Ako tak Xénia pozerala na tancujúceho princa, všimla si aký príťažlivý mladý muž z neho vyrástol. Zatriasla hlavou a snažila sa podivné myšlienky vyhnať z hlavy. Ubehlo už desať rokov a kliatbu sa jej nepodarilo zlomiť. Musí začať poriadne rozmýšľať, čím by čarodejnicu poriadne rozosmiala, aby ju aj rodičov konečne odkliala.

  Zrazu videla ako sa princ snaží, čo najnenápadnejšie dostať z oslavy. Išla za ním. Na chodbe odbočil na pravo do prázdnej miestnosti, ktorá slúžila na oddych kráľovnej.

„Čo tu robíš? Hostia ťa budú zháňať.“

„Všetci už majú vypité. Chvíľu sa zaobídu bezo mňa. Počuješ hudbu? Sú tu tenké steny.“

„A?“ nechápala Xénia.

„Chcel som si zatancovať s mojou najlepšou kamarátkou,“ pristúpil bližšie ku Xénii, pravou rukou jej chytil pravú ruku a mierne dvihol, ľavou rukou ju chytil okolo pása a ona sa ľavou rukou chytila jeho ramena. A začali tancovať. Po prvý raz si princ všimol, že princezná Ropucha má krásne zelené ľudské oči. A ako sa hovorí, oči sú bránou do duše. Tušil, že nie je skutočné strašidlo. A túto záhadu mieni rozlusknúť. Už ju chcel pobozkať na pery, ale v tom ho Xénia odstrčila.

„Fuj, vy ľudia ste fakt odporní.“

„Vieš, čo je zvláštne? Že ťa môžem vidieť len ja, ale pritom sa ťa môžem dotknúť.“

„To bude asi tým, že v hlave nemáš všetko v poriadku,“ a zaťukala mu prstom do čela.“ Princ sa len milo usmieval.

  Po chvíľke sa vrátili naspäť do tanečnej sály. Pár dievčat a dvorných dám Xénia vyľakala tým, že otáčala vypchatými zvieratami na stene. Zopár hostí s krikom utieklo. Princ sa z chuti smial a bol rád, že sa princezná Ropucha vrátila.

  Na druhý deň si dal princa Dávida povolať kráľ Matúš. Rozhodol sa, že spoločne precestujú celú Európu, aby jeho syn spoznal nové kraje, kultúry a ich zvyky. Zbalili všetko potrebné a o dva týždne vyrazili. Samozrejme aj Xénia musela ísť s nimi, kam sa pohol princ, tam išla aj ona.

  Princ Dávid bol unesený krásami a zvláštnosťami , ktoré stretával na cestách. Bol rád, že sa naučil latinsky aj nemecky. Lebo nemal problém sa všade dorozumieť a kráľ bol hrdý, že má takého učenlivého syna.

  Na konci ciest sa zastavili v dedinke Alfónzio. Kráľovi aj princovi sa zdal názov dediny veľmi zvláštny.  Majiteľ miestneho hostinca im vysvetlil, že dedina dostala názov podľa kráľa Alfonza.

„A kde je jeho hrad?“ spýtal sa zvedavý princ a kútikom oka pozrel na Xéniu, ktorá zostala ticho sedieť v rohu.

„Pán sídlil v zámku, ktorý zlá čarodejnica zakliala a premenila so všetkými, ktorý tam žili, v močiar.“

„To je ten okolo ktorého sme išli? Jakživ som nevidel, taký rozľahlý močiar.“

„Presne ten,“ povedal hostinský.

  Xénia už vedela kde je, v dedinke Sotiná, ktorá hneď ležala vedľa zámku. Spomienka na rodičov jej stisla srdce. Veľmi sa jej chcelo plakať, ale nemohla pred princom.

„Hneď ráno vyrazíme sa pozrieť bližšie na močiar,“ povedal princ s odhodlaním.

„Na čo? Hádam si nemyslíš, že je to pravda?“

„Pravda, či nepravda, chcem sa tam ísť pozrieť. Mohol by som tam niečo pozbierať a doniesť učiteľovi na prírodné vedy.“  

„No dobre teda, ale poďme sa na tvoje objavovanie najprv vyspať.“

   O chvíľu spali vo svojich komnatách. Teda aspoň princ Dávid sa tak tváril, ale popri tom sledoval Xéniu. Pozerala na močiar, ktorý bol vidieť práve z ich izby. Ani oka nezažmúrila, celú noc si vyčítala, čo urobila rodičom. No Dávidovi nič nepovedala.

  Hneď na svitaní sa princ s kráľom zobudili. Princ ako strela sa poobliekal, nahádzal do seba raňajky a poskakoval pri dverách od nedočkavosti, kým sa nachystal kráľ.

  Celý močiar obišli dookola, princ podával rôzne kamene, hlinu, rastliny sluhom a tí ich balili do papiera. Potom princ natrafil na dva veľké balvany zaryté v zemi, ktoré stojac pripomínali vchod.  Už tam chcel princ vstúpiť, keď v tom ho kráľ Matúš zastavil.

„Hádam tam nechceš vojsť? Nikto netuší aká hlboká je tam voda. Čo ak tam bývajú nebezpečné živočíchy, ktoré ťa zjedia zaživa?“

„Ale otče, nebojte sa. Nič sa mi nestane.“

„Aj keby tam nič také nebolo, určite na dne sú rastliny a riasy, ktoré sa ti omotajú o nohu a stiahnu ťa na dno a utopíš sa.“

„Tak to bude môj osud. Veď prednedávnom sa mi narodil brat, dediča máte.“

  Princ Dávid vstúpil medzi balvany, kráľ ho chcel potiahnuť naspäť, chytil ho za ruku a v tom sa objavili v uvítacej sále pre kráľovských hostí.

„Kde to sme?“ spýtali sa kráľ aj princ naraz.

„Možno tu nájdeme spiacu princeznú a odkľajem zámok.“

„Hm, nikto ti nepovedal, že Šípková Rúženka je len výmysel?“

„Viem, ale čo ak sa rozprávky zakladajú na faktoch a udalostiach, ktoré sa odohrali?“  

„Ak je to pravda, tak ju rýchlo nájdi a poďme odtiaľto. Za svoj život som videl všeličo, ale toto miesto ma desí.“

Princ podišiel bližšie k sochám, ktoré vyzerali ako dvaja ľudia, čo sedia na tróne a držia malé dievčatko na rukách.

„Vyzerajú ako skutoční ľudia premenení do sôch. A toľko machu je na nich,“ načiahol ruku a chcel sa ich dotknúť. „Nedotýkaj sa ich!“ skríkla Xénia na celú miestnosť.

  Obaja sa otočili na Xéniu. Kráľ vytiahol meč a namieril rovno ku Xénii.

„Kto si? A prečo si nás sem zobrala? Ihneď nás odtiaľto dostaň!“ kričal kráľ.

„Ja som vás sem nedoviedla a ani neviem ako vrátime naspäť.“

„Ty ju vidíš?“ spýtal sa prekvapený princ.

„Samozrejme, že ju vidím. Nebodaj ju poznáš. Posledný raz ti hovorím, dostaň nás odtiaľto!“ Kráľ zamával mečom pred Xéniinou tvárou. Princ Dávid skočil medzi meč a Xéniu.

„Neubližuj jej,“ prosil princ.

„Ešte sa zastával príšery.“

„Nie je to príšera, ale dievča, ktoré milujem,“ než stihol niekto niečo povedať, princ sa otočil a vrúcne Xéniu pobozkal.

Štvrtá  kapitola

  Princezná Xénia opäť stála na balkóne neobývanej veže. Slzy sa jej kotúli po tvári. Od plaču spadla na zem a veľmi sa rozvzlykala. Nechcela veriť tomu, že to bola len ilúzia alebo sen. Alebo skôr nočná mora, v ktorej sa zamilovala do princa Dávida, ktorý možno ani neexistuje.

„Och dieťa moje, čo tu robíš?“ objavila sa pri jej chrbte kráľovná matka Alfonzia. „Aspoň, že ma napadlo ísť sem. Všetci ťa začali hľadať, keď si sa vyparila.“

„Nechcela som kaziť zábavu.“

„Ale to všetko je pre teba. Všetci sú smutný z toho, aká si nešťastná a dúfali, že ťa rozveselia. Musíš sa už prestať trápiť za malou Zeldou. Nikoho to nebola vina, nebol jej čas byť medzi nami.“ Kráľovná si sadla na dlážku ku svojej dcére, objala ju a hladkala ju po vlasoch.

„Malou Zeldou? Tak sa mala volať moja sestrička? To je strašné meno,“ povedala princezná Xénia a utrela si slzy spodničkou šiat.

„Mala sa volať po tete Zelde, mojej sestre. Bývala v tejto veži. Aspoň, že som si nechala druhý kľúč.“

„Kde je teraz?“

„Nikto netuší. Vraj odišla do lesa a stala sa z nej čarodejnica. Neverím báchorkám. Vždy bola čudáčka. Už od mala každý tušil, že byť kráľovnou jej nie je súdené. Len celé tie roky, čo odišla sa za ňu modlím, aby bola v poriadku a šťastná. “

  Princezná Xénia prestala plakať, vrátila sa s matkou na oslavu, hostia pomaly odchádzali. Snažila sa každému s úsmevom poďakovať a rozlúčiť sa s ním.

  Týždne plynuli ako voda, princezná Xénia sa venovala svojej sestričke, učila ju chodiť, hrala sa s ňou, učila ju latinsky a nemecky. Ani si neuvedomila, že pred tým zvláštnym snom, nevedela ani jeden cudzí jazyk. Aj jej rodičia sa tomu čudovali, ale radšej to nechali tak. Napokon sami chceli, aby sa ich naučila.

„Môžeš byť taký láskavý a konečne si vybrať niektorú z uchádzačiek za ženu?“ spýtal sa kráľ Matúš nahnevane syna.

„Nie, nemôžem, vieš dobre, že milujem len jednu,“ odpovedal princ Dávid otcovi vzdorovito.

„Nezačínaj zase. Boli to len halucinácie. Ktovie, čo nám dali do pitia. Vidíš sám na mapách, že žiadna dedina Alfonzia neexistuje.“

„Ale otec, veď som ti hovoril o princeznej Ropuche.“

„Nezačínaj s tým zase. Vymyslel si si ju. Aj keby existovala, myslíš, že by som ti dovolil oženiť sa z príšerou a doviesť si ju na kráľovský zámok.“

„Už zase sa vy dvaja vadíte?“ spýtala sa kráľovná Alžbeta, keď vstúpila do manželovej pracovne. „Mimochodom drahý môj, ešte jedna princezná tu nebola. Staršia dcéra kráľa Alfonza a kráľovnej Alfónzie.“

„Pche, poslal som im pozvanie na synove narodeniny, ani sa neuráčili prísť. Nie len to, dokonca ani na moje pozvanie ani neodpovedali.“

„Ach králi, ty si taký ješitný. Princezná Xénia má narodeniny v ten istý deň ako náš syn, asi boli pohltení prípravami.“

„Aj keby, sami neposlali pozvanie nám.“

„Prečo som o nej ešte nepočul?“ spýtal sa princ zvedavo.

„Ani neviem, ty si bol také veselé dieťa a ona,“ povzdychla si kráľovná.

„Čo ona? Bola škaredá, alebo jej chýbalo oko alebo mala navyše oko?“

„Nie, synáčik. Nič z toho,“ usmiala sa matka na neho. „Hovorí sa o nej, že je najsmutnejšia princezná široko ďaleko. Že chodí po zámku ako telo bez duše. Jej rodičia skúšali všetko možné, aby ju rozveselili. Ale nič nepomohlo. Možno aj preto nás nepozvali na jej oslavu, asi jej oslava vyzerala pochmúrne ako pohreb.“

„Mali by sme tam ísť. Možno som jediný človek na svete, ktorý jej dokáže vyčarovať úsmev na tvári,“ povedal princ s odhodlaním.

„Pochybujem,“ zasmial sa kráľ uštipačne. „Vidím ti do hlavy, určite si myslíš, že princezná Xénia bola tvoja princezná Ropucha. Ako chceš. Aspoň zistím, či má kráľ Alfonz toľko slušnosti, aby sa nám ospravedlnil, že neprišiel na tvoje narodeniny. Keby aspoň dar poslal.“

  Kráľovná si povzdychla. Služobníctvu nakázala nachystať koč a veci na cestu. O tri dni už boli pri zámku kráľa Alfonza.

  Princezná Xénia sa hrali s Arabelou na schovávačku. Ich hru však prekazila kráľovná matka.

„Xénia, je tu posledný pytač, mala by si sa ísť nachystať. A prosím obleč si niečo pekné.“

  Xénia zvesila ramená a odišla do svojej komnaty. Po ceste stretla ešte otca. Ten sa jej vyhrážal, že ak odmietne syna jeho dobrého priateľa, tak z nej urobí slúžku. Ešte smutnejšia odišla do izby.

„Už mi idú s tým výdajom na nervy. Ach ako mi bolo dobre, keď som bola len duch. To je ono!“ zvýskla radostne. Našla staré čierne šaty v skrini, strihala z nich látku, dokým neboli len po kolená a strapaté. Našla čiernu parochňu, tú tiež ostrihala, dokým neboli na nej krátke vlasy. Do púdru namiešala zelenú farbu a celá sa zafarbila na zeleno. „Ja im dám. Už viac nebudú hovoriť, že som nudná. Rodičia ma asi zabijú, ale je mi to jedno. Nemienim sa vydávať bez lásky z donútenia,“ povedala si pre seba a s odhodlaním nakráčala do uvítacieho sálu.

„Otče nepripomína Vám táto sála niečo?“ spýtal sa princ Dávid svojho otca.

„Nezačínaj zas. Ak ťa princezná bude chcieť, tak si ju vezmeš. Moje posledné slovo.“

„Inak?“

„Beda ti!“

„Ticho, vy dvaja!“ okríkla ich kráľovná Alžbeta.

„Priateľu, vítajte u nás. Tak dlho sme sa nevideli. Prosím prijmite naše ospravedlnenie, že sme neodpovedali na pozvanie ohľadom princových narodenín. Nejako Vám to vynahradím,“ povedal kráľ Alfonz.

Obaja králi, obe kráľovné a princ Dávid sa srdečne zvítali.

„Kde sú Vaše dcéry?“

„Arabela spí a Xénia by mala čo chvíľu prísť,“ ako to dopovedal, objavila sa vedľa neho postavička akoby vystrihnutá z rozprávky. Skoro sa jej kráľ ľakol.

„Čo to má znamenať?“ kričal kráľ na svoju dcéru.

  Nikto mu však neodpovedal. Xénia, keď uvidela Dávida, celá stuhla. Nevedela, či má veriť vlastným očiam. Nevedela, či má plakať, alebo sa mu od radosti vrhnúť do náručia. Bol to len sen?

  Princ Dávid tiež zostal stáť ako omráčený. Ale len na chvíľku. Rozbehol sa ku Xénia, chytil ju za pás, zdvihol a od radosti sa s ňou roztočil.

„Vedel som to, že existuješ!“

„Dobre, nešibalo nám. Teraz ju polož, nepatrí sa to na urodzeného princa,“ zahundral kráľ Matúš.

„Takže to nebol sen? Všetko sa to stalo?“

„Áno, moja milá,“ a pobozkali sa.

  Kráľ Alfonz s kráľovnou nechápavo na nich hľadeli. Kráľ Matúš im to v skratke všetko vysvetlil.

„No dobre, keďže ťa Dávid odklial, nemala by si vyzerať ako človek?“ rypol kráľ Matúš do Xénie.

„Prosím ospravedlňte ma, za okamžik som naspäť,“ a odbehla do svojej komnaty.

„Ukáž, nech ti s tým pomôžem,“ povedala čarodejnica, keď sa objavila v princezninej komnate, ktorá bojovala so zaseknutým zipsom.

„Kde sa tu beriete?“

„Dovoľ, aby som sa predstavila. Volám sa Zelda a som tvoja teta.“

„Máte, čo vysvetľovať!“

„Dobre, ale po poriadku. Najprv z teba urobím princeznú,“ mávla rukami a zo Xénie opadli šaty, parochňa aj púder. Mávla druhý krát a mala učesané rozpustené vlasy a oblečená v červených šatách s bielou čipkou. Mávla rukami tretí raz a už stáli pred princom Dávidom.

  Kráľ Matúš si vydýchol, že jeho syn sa nebude ženiť s príšerou. Zelda im všetko vyrozprávala. Ako ju sestra, kráľovná Alfónzia, navštívila s prosbou o pomoc. Chcela vyliečiť svoju dcéru zo smútku. Ako Xéniu poslala do minulosti, aby znova prežila svoje detstvo, ale radostnejšie a bez obmedzení. Lebo ak by to neurobila, Dávid so Xéniou by sa zobrali, ale ani jeden by nebol šťastný.

  O tri mesiace sa konala veľkolepá svadba. Princ Dávid a princezná Xénia sa stali kráľom a kráľovnou, a sľúbili si lásku na veky vekov. Nie len to, spoločne sa snažili nechcené a opustené deti z oboch kráľovstiev dostať do dobrých milujúcich rodín, aby nemuseli vyrastať v tak hrozných podmienkach ako deti z kláštora Jozefa.

                                                       KONIEC