Ako Boh vyberá matky detí so zdravotným postihnutím? Každy deň na svete sa 100 tisíc žien stane matkou postihnutých detí. Pýtali ste sa niekedy, ako sa tieto matky vyberajú? Ja áno.

Občas si predstavujem Boha, ktorý s veľkým znepokojením kráča po Zemi a snaží sa nájsť ženy, ktoré budú schopné čo najlepšie komunikovať Jeho lásku. Pozerá sa na kandidátky a dáva pokyny anjelom, ktorí ho sprevádzajú, ktorí budúce matky dôkladne zapisujú do knihy života.

– Katarína, syn Stanko. Patrón sv. Stanislav.

– Anna, dcéra Žofia. Patrón sv. Sofia.

A potom sa Boh pozrel na jednu ženu a povedal anjelovi:

– Mária. Dajte jej postihnuté dieťa.

MÁMA NENÍ SLUŽKA. MÁMA JE DÁMA.

Dneska jsem šel kolem cukrárny na Florenci, stál tam asi desetiletý kluk se svou mámou. U nohou měl skateboard a lízal zmrzlinu. Ona stála a zamilovaně se na něho dívala. Projdu kolem nich a najedou slyším, nech to Maťo, já ti to vezmu a jdeme.

Otočím se a vidím, jak se máma ohýbá, bere do ruky skateboard a jdou spolu pomalu k tramvaji. Ona na zádech batoh, v jedné ruce nákupní tašku, přes rameno kabelku, v druhé ruce skateboard. Vedle ní její Maťo v jedné ruce zmrzlinu… a to je všechno.

Já to prostě nedávám.

Můžete mi mámy prosím vás vysvětlit proč tak ochotně děláte služky svým dětem? Co to jako je za úchylku? A můžete mi tátové vysvětlit, proč nezasáhnete, když se něco podobného děje? Vidíme to všude kolem sebe: mámy ověšené jak vánoční stromky a vedle nich si radostně pohopsávají jejich úžasné děti. Nosí se tašky do školy, sportovní tašky na tréninky, batohy na výlety. Nosí se taky koloběžky a trojkolky. Tlačí se kola. Odnáší se nádobí.

Některé děti jsou jak novodobí šlechticové. Pan baron vstane, služebnictvo mu pomůže vysvléknout pyžamko, věci už má nachystané, pak mu pomůže obléknout. Pan baron stojí a čumí. Přejde do kuchyně, kde na něho čeká připravená snídaně. Nají se, napije, pak se zvedne a odejde. Služebnictvo po něm uklidí ze stolu. Hned po tom služka přeběhne do pokojíku a ustele. Před odchodem pana barona obuje a jede se do školky. Malý baron usedne do své sedačky v autě a nechá se přivézt systémem dveře – dveře k budově. Ale nejde jen o školkové děti. Desetiletí kluci si běžně nechávají utírat nosy, nasazovat čepice, zastrkávat tričko do kalhot, uklízet rozházené oblečení. Hrůza.

Na facebooku som odpisala na jeden članok o žene ktora ďakovala milenke svojho manžela. Že jej ukradla jej lasku a otca pre svojich deti,vytrhla ho proste od rodiny . Ďakovala že je konečne teraz štastna. Ja som odpisala : Pekne napisane. Ja sa tiež chystam poďakovat tej ktora mi ukradla manžela, ktora mi tym "dobrym skutkom" otvorila oči a ja som dokazala opustit človeka ktoreho som milovala. Život snim bola ako prechadzka medzi trňami. Ruže som malokedy videla lebo som bola dopichana od trní 🌹. Mila milenka Ďakujem...teraz konečne žijem ...teraz sa konečne netrapim... neplačem ...stale sa smejem...lebo až teraz mam muža pri sebe...ktory mi umožnuje vidiet len tie ruže🌹 bez trní.😍

https://najmama.aktuality.sk/clanok/250479/ako-vychovavat-deti-spravne-10-vtipnych-ilustracii-ktore-v-sebe-nesu-posolstvo-pre-kazdu-rodinu/

Muž sa sťažoval, že mu manželka nepovedala ani obyčajné ďakujem, keď jej s niečím doma pomohol. Moja odpoveď ho zrazila na kolená...Jedného dňa prišiel ku nám na návštevu môj dávny priateľ. Mali sme si posedieť pri káve a porozprávať sa, pretože sme sa dlho nevideli. Po vypití kávy som ho zavolal, aby išiel so mnou do kuchyne, pretože musím umyť riad. Zostal sa na mňa dívať, akoby som išiel stavať loď. Povedal mi: „Dobre pre teba, že tvojej žene pomáhaš. Moja manželka moju pomoc nikdy neocení“. Odišli sme do kuchyne, šikovne som umyl riad a vrátili sme sa na terasu. Vysvetlil som mu, že moja žena nepotrebuje pomocníka, ale partnera. Tak by to malo v manželstve byť. Nepomáham jej preto, aby som jej odobral z množstva práce, ale preto, lebo sme tu dvaja a je to náš spoločný domov. „Pomáham svojej žene upratať dom, pretože neporiadok a špinu robíme obaja. Pomáham mojej žene variť, pretože aj ja chcem jesť, tak prečo by to mala robiť len ona? Pomáham svojej žene s umývaním riadu po večeri, pretože som ho zašpinil rovnako, ak nie viac. Pomáham mojej žene s deťmi, pretože sú aj mojimi deťmi, bez ohľadu na to, či mám náročnú prácu, alebo nie. Mojou prvoradou úlohou a zamestnaním je byť otcom a rodičom, až potom účtovníkom. Pomáham svojej žene žehliť a ukladať šaty, pretože sú medzi nimi aj moje veci a veci našich detí.Nie som v dome na to, aby som pomáhal, som súčasťou tohto domu“. Pokiaľ ide o uznanie, spýtal som sa priateľa, kedy manželke naposledy poďakoval za to, že upratala dom, vyprala bielizeň, vymenila posteľné plachty, osprchovala deti, či dovarila. „Povedal si jej ďakujem?“. Ostal stáť ako obarený. Pripadá vám to absurdné, páni? Je to podľa vás divné? Nie je čudné skôr to, že keď sa raz konečne rozhodnete vyčistiť podlahu, očakávate prinajmenšom slávnostné ocenenie? Prečo? Premýšľali ste niekedy, človeče?! Možno je pre vás zrejmé, že všetky tieto veci sú úlohou ženy. Možno ste si jednoducho zvykli, že všetko sa udeje bez toho, aby ste museli pohnúť prstom. Potom sa ale nečudujte, že vaša partnerka, alebo manželka vám takúto lásku opláca rovnakou intenzitou. Priložte ruku k dielu a uvedomte si, že vo vašom dome nie ste hosť, ktorého treba obsluhovať. Správajte sa vo vašom dome, ako domáci pán, nie ako návšteva.

Nuž nie na darmo sa hovorí že úprimné objatie je niekedy viac ako tisíc slov, objatie totiž uvoľňuje hormón oxytocín, ktorý funguje tiež ako prírodné antidepresívum. Oxytocín vzniká  konkrétne v časti medzimozgu zvanej hypotalamus. Odtiaľ je transportovaný do zadného laloku hypofýzy a je ďalej vyplavovaný do krvi. Intenzívnym podnetom pre toto vylučovanie oxytocínu sú dotyky, hladenie, objímanie a maznanie. S ohľadom na to nás teda asi neprekvapia výsledky výskumu podľa ktorej majú ženy spokojné so svojím partnerským vzťahom vyššiu hladinu oxytocínu než ženy bez partnerov alebo s "problémovými“ vzťahmi. Podobné zistenia priniesli štúdie u primátov, ktorým bola v prvých rokoch života odopretá materská láska: tí po celý zvyšok života vykazovali chronicky nízke hladiny oxytocínu.

Aktuálne sa tento hormón kulturalizuje aj pod pojmom "hormón lásky". Celkovo však tento hormón ovplyvňuje procesy učenia, sociálne a rodičovské správanie, odpovede na stres, vytváranie partnerských zväzkov. Keďže ovplyvňuje aktivitu mozgu, tak oxytocín tlmí pravú časť tzv. amygdaly, ktorá reaguje na podnety ako sú stres, hnev, či depresie. Ľudia s vysokou hladinou tohto hormónu sú obvykle priateľskejší, vzťahy s opačným pohlavím nadväzujú lahšie ako tí, ktorým chýba a taktiež vyskytuje sa u nich menej depresií, vlastne pôsobí ako prirodzené analgetikum. Výskumy poukázali, že ak sa malým deťom nedostáva materinskej lásky a starostlivosti ako bolo už vyššie spomenuté - majú nižšiu hladinu oxytocínu, čo má  práve za následok to, že sa správajú nielen k matke, ale aj k ľuďom okolo seba nepriateľsky. V súčasnosti sa však skúma, či náhrada v podobe určitých dávok oxytocínu, by pomohla deťom prekonať nevraživosť, za ktorú vlastne môže rodičovské zanedbávanie. My sme však toho pohľadu, že toto sa ma rozvíjať prirodzene, 

Veda sa pomocou zložitých a nákladných experimentov sa dostáva znova k starému známemu, že láska, dotyky, maznanie a objímanie sú veľmi dôležité pre udržanie zdravia, vytváranie partnerských či všeobecých vzťahoch, pre udržanie rodiny i dobrého fungovania celej ľudskej spoločnosti. Nezabúdame na tieto prirodzené veci v našom uponáhľanom každodennom živote? Objali ste už dnes niekoho úprimne ? Pohladili sme už dnes svoje dieťa, svojho partnera, svoju babičku? Máme za to, že ak sa tieto aspekty v našom živote nebudú rozvíjať (prirodzenou cestou), budeme niesť následky. 

 P.S. & N.

http://mamaaja.sk/clanky/batola/jedna-facka-este-nikomu-neuskodila

Čo keď umrieme a to svetlo na konci tunela je len svetlom ďalšej nemocničnej miestnosti, tam, kde sme sa narodili. Možno jediný dôvod, prečo prichádzame na svet s plačom je to, že si pamätáme všetko zo svojho minulého života. Plačeme nad tým, že sme zomreli, ale ako rastieme, zabúdame na náš minulý život a zameriavame sa na ten súčasný. Ale niektoré úlomky našich spomienok zostávajú v pozadí a to je dôvod, prečo občas cítime deja vu. Zamyslime sa nad tým na pár sekúnd…