Kde len zmizol ten detský plac a smiech?
Kde zmizli tie detské radovánky?
Radost z toho, ze napadol sneh
a spánok pri speve uspávanky?
Kde je naše vecné: Preco mama, preco?
Kde je radost z prvej jednotky?
Nestalo sa nic, vravím si, ale predsa nieco!
Pominul sa radostný krik nášho detstva,
stratili sa hlúpe otázky.
Skoncila sa bezstarostná cesta
a z chodníkov zmizli naše obrázky.
Kde je naša prvá hracka,
švihadlo a guma na skákanie?
Márne by sme toto všetko hladali,
zobral nám to zivot,
roky, ktoré dávno minuli.
Chceli by sme vrátit, všetko znovu spät,
nedá sa, musíme stále krácat vpred.
Musíme íst a hladiet stále dopredu
a s úsmevom spomínat na roky,
ktoré uz neprídu.
Musíme krácat do sveta hádok a náhlenia?
Tam, kde je smútok a trápenia?
Uz niet nádeje.
Uz nie je cesty spät,
len jednu vetu pocut zniet,
SKONCIL SA TEN NÁŠ
KRÁSNY DETSKÝ SVET.