Akože, vždy som sa nad tým zamýšľala, ale až dnes som mala potrebu povedať to ďalej. Fakt sme ženy obdivuhodné, nech si hovorí kto chce, čo chce. Tento svet bez nás, a hlavne ten chlapský, by naozaj nevedel existovať. 

      Dobre, poviem vám, ako som to mala ja. Muž mi bol v nočnej, oki, ráno som vstala s tým, že nech má fajné raňajky, tak dám variť vajíčka, spravím čaj jemu, synovi a mne kávu (na ktorú sa ešte stále pozerám), medzitým, kým sa dorobia vajíčka, dám rýchlo prať. Super, manžel prišiel, poláskal sa s malým, mne stihol povedať, že je hroozne unavený (som ticho, ale to, že ja som plynule spala asi len tri hodiny, keďže malý mal nejakú bujarú noc som zamlčala). Dobre, odoberá sa kdesi, pozerám za ním, iba keď zakričí: "Na raňajky počkám v izbe!" Som ticho, som ticho, bol v nočnej, je unavený, tak natieram chlieb jemu, ukladám vajíčka, pripravím chlebíky sebe a malému nejakou treťou zázračnou rukou krájam banán. 

      Hurá, raňajky mám, mužíček mi povie, že on ich zje v obývačke, to už kypím, lebo teraz chcel jesť v izbe, pri kuchynskom stole by asi zaspal. No akože, čože? Tak ja už ani neviem, kde mu ten tanier doniesť. Medzitým si malý cikol do nohavíc, utekám s ním na záchod. Doobre mama, tie raňajky možno zješ. Možno neskôr, ale dáš to. Muž dojedol, malý prezlečený, ja už mäso na obed rozmrazené, a tak hybajho do varenia. Drahý zakríčí: "Alivederči" - a ja ešte stále v pyžame pozerám, kde skôr začať. Ahaa, čo tak sa najesť. Najem sa, fakt som sa najedla. Malému, či som chcela, či nie, pustila som rozprávky. Samozrejme, že aj keď má "len" 19 mesiacov, myslí si, že už je na to veľký, a tak mi behá za chrbtom so slovami: "Mama mňam, mama mňam", pozerám zlatko, čo ešte si dnes nezjedol? Slona? Tak sa revom vracia do obývačky. 

      Mäso nakrájané, popritom pijem kávu. Áno, tú, čo ešte nemám dopitú. Dobre, cibuľa je, mäso sa dusí, poďme sa zahrať s maličkým. Ani v tom sa však veľmi nenašiel, premýšľal, čím ma dnes ešte nevytočil. Tak začne skákať po gauči, volume mám na tichom, keďže môj mužíček spinká. Ale nervy mám na prasknutie, napriek tomu, že môj mužíček spinká. "Polhodina, kým pôjde malý spať, to vydržíš mama" - stále si v hlave opakujem. Jasné, 15 minút pred spánkom mi povie, že ide cikať, faaaajne, teším sa, že sa krásne pýta. 

     Utekáme do kúpeľky, žiadny problém, až na tú práčku, do ktorej som dala prať, a ktorá dostala "nohy", takže pricestovala až k dverám (je už staršia, asi nám dáva najavo, že s tým treba niečo robiť). Oki, prenesiem sa cez ňu, rýchlo posadím krpca, a pozerám na tú potečenú vodu, ktorá sa vlečie spopod práčky. Začnem umývať podlahu. Môj malý milovaný medzitým spraví cik a zistí, že mi chce veľmi pomôcť. Zabudol, že má krátke nohy, preto letíííí zo záchodovej misy. Keďže matka má oči aj viete kde, chytám ho, dopad bol jemný. Dieťa sa začne smiať. Dobre, to mne už tečú slzy po lícach, čo som ja komu urobila. Utekám do kuchyne, lebo som si spomenula, že mäso. Áno, myslíte správne, pokrievka pod nátlakom vody skoro vypadáva, potečená celá doska, dieťa za mnou so smiechom. To už si hryziem do jazyka, ale že nenormálne. Hodiny ukazujú jedenásť. Hurááá, zlatíčko, ideme spinkať.

      "Vyhodíme" ocka z izby. No neporazí ťa? Ten chlap si ľahol na gauč do obývačky, tretia spálňa opäť nevyužitá. Tak, zas robíš "intímčo", nech sa mu dobre spinká. Zastrieš žalúzie, stíšiš telku, nech ho nič neruší. Medzitým bežím do sprchy, aj hlavu umyť, lebo práve kvôli nej sme včera s krpcom ani von neboli. Vďaka ti Bože, malý spí. Hodím na seba omietku, však poobede ešte pôjdeme na nákup, tak nech sa ľudia neľakajú. Poďme konečne povešať to prádlo a hodiť obed na tanier. Otvoríš notebook, že ideš niečo žienkam napísať, keď sa ozve vedľa teba: "Koľko je hodín? Dal by som si obedík"..... Jeden, dva, tri.....

      Si žena. Si matka, si manželka, partnerka. Si pracovníčka, podnikateľka, učiteľka. Si vysoká, nízka. Si. Si bojovníčka, trpiteľka, milovníčka. Si. Si radostná, smutná, nahnevaná, si. Si Žena. Si úžasná.

     Máme iné životy. Ani jedna z nás nemá to isté za sebou, ani to isté pred sebou. Ani jedna z nás nevie, čo prežíva tá druhá. Vieme sa len domnievať, myslieť si, domyslieť si, vymyslieť si. Ale jedno vieme. Sme ženy. Stále také isté, svoje vnútro neskryjeme. Sme vyrobené pre lásku, pre život, pre šťastie. Sme zrodené na to, aby sme milovali, aby sme boli milované, aby sme boli šťastné. Navždy.

       Táto doba nás priviedla do stavu, kedy zabúdame na to, že sme my to nežné pohlavie, ktoré má byť obletované a milované. Zo žien sa stávajú muži v sukniach, ktoré zvládajú všetko naraz. Aj byť v práci, aj byť s dieťaťom, aj riešiť opravu auta, aj podať daňové. Aj sa smiať, keď treba, aj sa nahnevať, keď to situácia vyžaduje, aj sa vyhádať, keď musíme, aj plakať, ale len keď nás nik nevidí. Sme pripravené čeliť akejkoľvek situácii. Táto doba z nás spravila ženy, ktoré sa neboja ničoho, vedia sa všetkému postaviť čelom, a zvládnu to ľavou zadnou. Vďaka ti doba, že nás nútiš byť Xenami, ktoré veľakrát nedobrovoľne robia to, čo by sa v minulosti stať veru nemohlo.

        Doba nepraje ani vzťahom, za každým rohom číha niekto tretí, kto si nie je schopný nájsť sám sebe niekoho, ale musí striehnuť práve na našu polovičku, a slabší článok jednoducho podľahne. Je to tak, čo si budeme zbytočne klamať, hovoriť, že nie, nebodaj obraňovať. Nie. Z plných pľúc kričím áno, bijem sa do pŕs za to, že je to pravda. Potom sa stane to, čo sa píše vyššie. Zakuklím sa, obrním sa, zmením sa na pomaly sa plaziacu korytnačku, ktorá zbiera všetky zvyšky seba, svojho sebavedomia, úcty k sebe samej a ďalej pláva životom. No s veľmi veľkou zmenou.

       Táto zmena je viditeľná, a hlavne citeľná. Žena zabudne na to, že je vlastne ružou v kope tŕňov, zabudne na to, že je len slabá stvora, ktorá potrebuje objatie, súcit, lásku, maznanie, mojkanie.... Zabudne na to, že je stvorená, aby bola obletovaná, aby nezháňala, aby sa nenaháňala, aby neprosila. Žena zabudne. Rýchlo. Stane sa matkou, otcom, stane sa dirigentom, riešiteľom, vodcom, rozhodcom. Stane sa niekým, kto zbabelo ušiel hen vraj za lepším. Zistí neskôr. Žena sa rýchlo prispôsobí tejto situácii, rýchlo prepne gombík, a ide ako stroj. Šliape ako hodinky, aby bola 100% vo všetkom, čo robí. Aj v práci, aj doma, aj v hre s deťmi, aj v pečení bábovky, aj pri písaní úloh, aj pri rozhodovaní pri hádke. Žena nezabúda. Žena v noci padne ustatá do postele, no ráno vstáva a ide ďalej. Znova hodiny, znova ten istý kolobeh, je to žena. Bojovníčka, matka, trpiteľka, milovníčka.

         Čo keď ale po všetkých strastiach znova nájde spriaznenú dušu? Čo keď stretne niekoho, pre koho sa opäť oplatí byť tou nežnou, malou, milou, krehkou bytosťou? Čo keď je to práve on, ktorý splní všetko, čo jej na očiach vidí? Čo keď? Vtedy je to ešte zložitejšie. Nevie, či robí dobre, či vlastne môže byť znova šťastná, či si vôbec zaslúži toľkej pozornosti, lásky, vďaky, toľkého milovania. Sama seba haní, sama si odtŕha všetky slasti len preto, lebo sa popálila, lebo zažila tú bolesť, lebo teraz už musí. Aspoň si to myslí. Žije s pocitom, že teraz už nemôže byť šťastná, teraz už musí len fungovať na určitý pohon, všetko vybaviť, všetko spraviť, urobiť, ale zabúda na svoje vlastné šťastie, na svoje vlastné pocity, na svoju hrdosť, a krásu. Všetko zahodila s jeho kuframi. Poníženie, smútok, bolesť, výčitky, toto nesie celý čas v sebe. Zakázala si byť opäť šťastnou, žiadúcou.