Obdivujem nás ženy, fakt

       Akože, vždy som sa nad tým zamýšľala, ale až dnes som mala potrebu povedať to ďalej. Fakt sme ženy obdivuhodné, nech si hovorí kto chce, čo chce. Tento svet bez nás, a hlavne ten chlapský, by naozaj nevedel existovať. 

      Dobre, poviem vám, ako som to mala ja. Muž mi bol v nočnej, oki, ráno som vstala s tým, že nech má fajné raňajky, tak dám variť vajíčka, spravím čaj jemu, synovi a mne kávu (na ktorú sa ešte stále pozerám), medzitým, kým sa dorobia vajíčka, dám rýchlo prať. Super, manžel prišiel, poláskal sa s malým, mne stihol povedať, že je hroozne unavený (som ticho, ale to, že ja som plynule spala asi len tri hodiny, keďže malý mal nejakú bujarú noc som zamlčala). Dobre, odoberá sa kdesi, pozerám za ním, iba keď zakričí: "Na raňajky počkám v izbe!" Som ticho, som ticho, bol v nočnej, je unavený, tak natieram chlieb jemu, ukladám vajíčka, pripravím chlebíky sebe a malému nejakou treťou zázračnou rukou krájam banán. 

      Hurá, raňajky mám, mužíček mi povie, že on ich zje v obývačke, to už kypím, lebo teraz chcel jesť v izbe, pri kuchynskom stole by asi zaspal. No akože, čože? Tak ja už ani neviem, kde mu ten tanier doniesť. Medzitým si malý cikol do nohavíc, utekám s ním na záchod. Doobre mama, tie raňajky možno zješ. Možno neskôr, ale dáš to. Muž dojedol, malý prezlečený, ja už mäso na obed rozmrazené, a tak hybajho do varenia. Drahý zakríčí: "Alivederči" - a ja ešte stále v pyžame pozerám, kde skôr začať. Ahaa, čo tak sa najesť. Najem sa, fakt som sa najedla. Malému, či som chcela, či nie, pustila som rozprávky. Samozrejme, že aj keď má "len" 19 mesiacov, myslí si, že už je na to veľký, a tak mi behá za chrbtom so slovami: "Mama mňam, mama mňam", pozerám zlatko, čo ešte si dnes nezjedol? Slona? Tak sa revom vracia do obývačky. 

      Mäso nakrájané, popritom pijem kávu. Áno, tú, čo ešte nemám dopitú. Dobre, cibuľa je, mäso sa dusí, poďme sa zahrať s maličkým. Ani v tom sa však veľmi nenašiel, premýšľal, čím ma dnes ešte nevytočil. Tak začne skákať po gauči, volume mám na tichom, keďže môj mužíček spinká. Ale nervy mám na prasknutie, napriek tomu, že môj mužíček spinká. "Polhodina, kým pôjde malý spať, to vydržíš mama" - stále si v hlave opakujem. Jasné, 15 minút pred spánkom mi povie, že ide cikať, faaaajne, teším sa, že sa krásne pýta. 

     Utekáme do kúpeľky, žiadny problém, až na tú práčku, do ktorej som dala prať, a ktorá dostala "nohy", takže pricestovala až k dverám (je už staršia, asi nám dáva najavo, že s tým treba niečo robiť). Oki, prenesiem sa cez ňu, rýchlo posadím krpca, a pozerám na tú potečenú vodu, ktorá sa vlečie spopod práčky. Začnem umývať podlahu. Môj malý milovaný medzitým spraví cik a zistí, že mi chce veľmi pomôcť. Zabudol, že má krátke nohy, preto letíííí zo záchodovej misy. Keďže matka má oči aj viete kde, chytám ho, dopad bol jemný. Dieťa sa začne smiať. Dobre, to mne už tečú slzy po lícach, čo som ja komu urobila. Utekám do kuchyne, lebo som si spomenula, že mäso. Áno, myslíte správne, pokrievka pod nátlakom vody skoro vypadáva, potečená celá doska, dieťa za mnou so smiechom. To už si hryziem do jazyka, ale že nenormálne. Hodiny ukazujú jedenásť. Hurááá, zlatíčko, ideme spinkať.

      "Vyhodíme" ocka z izby. No neporazí ťa? Ten chlap si ľahol na gauč do obývačky, tretia spálňa opäť nevyužitá. Tak, zas robíš "intímčo", nech sa mu dobre spinká. Zastrieš žalúzie, stíšiš telku, nech ho nič neruší. Medzitým bežím do sprchy, aj hlavu umyť, lebo práve kvôli nej sme včera s krpcom ani von neboli. Vďaka ti Bože, malý spí. Hodím na seba omietku, však poobede ešte pôjdeme na nákup, tak nech sa ľudia neľakajú. Poďme konečne povešať to prádlo a hodiť obed na tanier. Otvoríš notebook, že ideš niečo žienkam napísať, keď sa ozve vedľa teba: "Koľko je hodín? Dal by som si obedík"..... Jeden, dva, tri.....

      A to je len obed, ešte máme pol dňa pred sebou. Už teraz sa neviem dočkať, čo ten deň prinesie. Odhliadnuc od všetkého, jasné, že svojho muža milujem. Však aj mäso sa mi podarilo presoliť.. 🙂 🙂 🙂 

       Krásny deň mamičky ♥