Pohladiť, či nakopnúť?

Z času na čas sa mi stane, že sa mi na internetoch dostane do rúk dáky milý článoček. Unavená si pri počítači dávam poobedňajšiu siestu, zatiaľ čo decká pozerajú rozprávku. Užívam si chvíľku ticha, horúcu kávu, mozgopauzu. Viem, že mi treba pracovať a niekde v podvedomí sa snažím potlačiť mierny ale pretrvávajúci pocit viny, lebo sedím a nič nerobím a keď už nepracujem mohla by som aspoň vypnúť tú rozprávku a pohrať sa s ratolesťami. Ale článočky mávajú väčšinou lákavé názvy, a tak sa začítam, aj keď presne vopred viem, čo mi povedia.

Číta sa mi fajn. Veď čítam presne to, čo by som chcela počuť. Čítam, aké je materstvo ťažké a aká je to nevďačná práca. Pošúcham som si boľavé kríže a povzdychnem si: Veru. Čítam, že matkám sa nedostáva ocenenia, pochvaly, zadosťučinenia, že ich deň sa skladá z mnohých malých, no podstatných úloh, ktoré sú vyčerpávajúce, no nie sú ohodnotené finančne a často zostávajú bez povšimnutia. Hojdám sa na fitlopte, káva mi žblnká v ruke a vravím si: Konečne to niekto chápe. Konečne niekto, kto to dokáže oceniť. Za materstvo by mali platiť! To by bolo! Čítam, že je to v pohode, že všetky sa tak občas cítime. Že robíme pre naše deti všetko čo je v našich silách. Že matky sú jednoducho také, že sa pre svoje mláďatká obetujeme do nevidím a ak sme pre ne dnes neurobili viac je to preto, lebo aj pre nás platia zákony fyziky a you can only do what you can do. A vôbec,  mali by sme si sem tam trošku dopriať. So zadosťučinením zliezam z lopty, sadám si na gauč a v duchu sa ešte pár krát potľapkám po chrbte - neboj, si super, píšu to na internete a vedia predsa o čom hovoria. Všetky matky predsa robia pre svoje deti prvé posledné. Nemáš si čo vyčítať. Si fasa. Hoď si šlofíka. 

Aj vy máte rady tie hladivé články, balzamy na dušu? V tom mojom si v tom prípade na svoje neprídete.