Neviem ako je to u Vás, no ja som si všimla jeden zaujímavý úkaz súvisiaci  s nedostatkom času. Zistila som, že do projektov, ktoré možno navonok nie sú také dôležité sa púšťam práve vtedy, keď ma tlačí iná, „dôležitejšia“ práca a s ňou spojené pevné termíny. Možno sa tak podvedomie bráni a núti ma urobiť určité veci ako prvé, aby som sa potom mohla ľahšie pohnúť dopredu. 🙂

Tak to bolo aj tentokrát. Rozrobené objednávky, vystrihnuté diely budúcich kabeliek a látky rozložené po celej dielni. Môj zrak blúdi po celej miestnosti a rozmýšľam, kde som zas dala zoznam objednávok. O chvíľu hľadám nožnice.

Tak dosť! Už naozaj potrebujem nejaký stojan, hundrem si a vyťahujem nožnice spod vystrihnutých dielov kabelky. Niečo, kde budem mať všetky tie kliešte, nožničky, háčiky a podobné inštrumenty na jednom mieste. Moje mozgové bunky začínajú pracovať a mozgové závity opúchať, keď si spomeniem, že už aj škola začala a na mňa ešte čaká dlhá seminárna práca o vymieraní jazykov. 

Vtom neľútostne dorazí ďalšia myšlienka: Nástenka! 
No tak pekne po poriadku, stojan bol prvý, pomyslím si a snažím sa usmerniť prúd myšlienok a stanoviť nejaké mantinely. Začínam rozmýšľať, z čoho vyrobím ten stojan. Zrak mi padne na hrubú kartónovú rúru, na ktorej bola predtým namotaná látka. Zvyčajne skončí ako kurivo v krbe, no ja v tej chvíli viem, že tentoraz ju čaká iný osud. Už aj na ňu kreslím ceruzkou čiarky a nesiem mužovi, nech mi ju nareže. Popritom ho ešte stihnem poinformovať aj o nástenkovom projekte.

Všetko ide rýchlejšie a ľahšie, keď máte šikovnú polovičku, ktorá Vám ochotne pomôže. Rúrky mám rýchlo narezané a už ich aj ukladám na kúsok smrekového dreva, ktoré som si priniesla z mužovej dielne a nakreslím okolo nich štvorec, ktorý mi ešte dodatočne oreže. V rámci šetrenia časom som sa rozhodla rúrky nakoniec nenatierať, ale ponechať ich také aké sú, tak len na ne odtlačím pár kvietkov a jednoducho prilepím k sebe chemoprénom. Keď lepidlo zaschne, prilepím ich aj k drevu.

Na rade je nástenka.