Keď sú blízko nás, nevážime si ich prítomnosť.
Máme rôzne predstavy a myslíme si, že všetko by im malo byť zrozumiteľné a jasné aj bez našich slov a činov.
Bez vyznania: ,,Milujem ťa..., Ďakujem..., Je mi s tebou dobre a vážim si ťa..."
Keď nám na chvíľu zídu z očí, chýbajú nám, ale stále si myslíme, že máme dostatok času na vyjadrenie svojich citov..
A čas plynie...
Uteká v každodenných povinnostiach a my žijeme zo spomienok na spoločné zážitky.
A hovoríme si, že možno neskôr...
Alebo zajtra...
Niekedy inokedy...
Ale príde ráno, popoludnie alebo večer a oni odídu navždy, často potichu, nečakane.
Telefón zostáva tichý, nepočuť klopanie na dvere, z okna nevidíme už ich siluety.
Zostáva len ich hrob, sviečka v našej ruke a množstvo nezodpovedných otázok, nevyslovených slov.
A na nebi zostáva ďalší anjel, ktorý sa pozerá a nám je to tak ľúto .... Cit.web