Vravel si, že v stredu...

Aká je pravdepodobnosť, že sa zamilujete do človeka, ktorý sedel za pokus o vraždu následne na to, ako zavreli za vraždu človeka, ktorého ste milovali? 

Stopercentná. 

O Andrejovom prípade som sa dozvedela všetko, čo som vedieť nechcela a opäť som dostala šancu na útek spolu s láskyplným nátlakom na moje podvedomie. A tak som si pozbierala posledné omrvinky toho, čo bolo kedysi dôstojnosťou a nechala som sa odviezť domov, aby som mohla rozmýšľať. 

Nešlo to. Nemohla som sa sústrediť, pretože môj mozog zatemnil jeden jediný problém. Andrej mi nenormálne chýbal. Nechcela som vedieť, či niekoho zabil, či to chcel, alebo nechcel, či to bolo príjemné, ani či to plánuje urobiť znova. Chcela som, aby ma prišiel objať. Tak som mu to napísala. 

Definitívne som si teda sama predpísala kvapky do očí na zlepšenie schopnosti zatvárať ich pred všetkým, čo by mohlo zničiť moje ilúzie o pánovi dokonalom. 

Fungovalo to. Nikdy viac sme spolu nehovorili o manželkách, deťoch, kriminálnikoch a podobných kontraproduktívnych témach. Vlastne sme pokračovali tam, kde sme prestali. Nepozerali sme na seba inak, ani sme nemali predsudky, alebo obavy či pochybnosti. Vlastne, ja som nemala. On nemal mať prečo. 

Bolo mi cťou prispôsobovať sa tak dôležitému a zaneprázdnenému človeku. Celý môj svet sa točil okolo neho. Ak rozhodol, že sa uvidíme o tretej, presunula som si prácu. Ak nevedel, kedy sa uvidíme, čakala som. Ak povedal, že sa neuvidíme, čakala som rovnako. Keby náhodou. No najkrajšie boli stretnutia, ktoré som nečakala. 

„Láska, kde si?“ 

„Vychádzam z práce.“ 

„Neklam, nevidím ťa.“

Bol naozaj pozorný. Vždy si pamätal, o koľkej presne končím a občas ma takto prekvapil. Vedel kedy mám prestávku medzi povinnosťami a tieto chvíle sa mi snažil vyplniť svojou prítomnosťou. Z práce ma väčšinou vozil, aby som sa nemusela túlať mestom. Telefón som mala vždy pri sebe tak, aby som ho počula. Ak som náhodou nemohla zdvihnúť, poslala som mu správu, kde som mu ozrejmila dôvody. Vždy mi vravel, že sa o mňa veľmi bojí, keď sa mu neozývam, pretože ľudia sú veľmi zlí a nebezpeční a aby som nikdy nikomu neverila. 

Nechcela som, aby sa znepokojoval, mal predsa dosť starostí aj bezo mňa, preto som mu vždy volala, ak som niekam išla. Ak som si našla neprijatý hovor, ospravedlnila som sa mu a vysvetlila dôvody. Bolo to minimum, čo som mohla urobiť pri všetkej tej starostlivosti, ktorú mi venoval. 

Môj život nabral správny smer. Prestala som sa obklopovať ľuďmi, ktorí ma chceli obrať o čas s ním. Našli sa dokonca takí, ktorí ma od neho odhovárali. Vraj som sa veľmi zmenila, dištancujem sa, nie som to už ja. Samozrejme, že to už nie som ja. Už nebolo žiadne ja. Boli sme iba MY. 

Môj čas patril jedinému človeku a ja som bola najšťastnejšia, že tomu tak mohlo byť. Stále mi opakoval, že nesmiem veriť ľuďom. Nie, keď ma hania, no už vôbec nie, keď ma chvália. A tak som sa, pod tlakom falošnej chvály, úplne prestala venovať svojim záľubám. 

Všetko fungovalo ako švajčiarske hodinky, až kým som neurobila chybu. 

Po niekoľkotýždňovom naliehaní svojej dávnej priateľky, som ju pozvala k sebe na kávu. Nechala som sa hlúpo uniesť nepodstatnými rozhovormi a nepostrehla som zvoniaci telefón v druhej izbe. Neprijatý hovor som na displeji zaregistrovala až po jej odchode, kedy ho už obklopovalo niekoľko správ a odkazov. Okamžite som volala späť, no ako som mohla čakať, bolo už neskoro na vysvetľovanie. Pán dokonalý prišiel až na druhý deň, v čase, ktorý si sám dohodol a vecným tónom mi vysvetlil, že takúto neúctu ešte nikdy od nikoho nezažil a ja som tá posledná, od ktorej by ju čakal. 

Neviem, ako som sa mohla takto pošmyknúť, no odmenou mi bol zaslúžený tvrdý pád. Na zemi som zostala ležať niekoľko dní a každým ďalším, prežitým bez jeho milujúcich slov, ma moje výčitky zakopávali hlbšie a hlbšie. 

Zničila som si jediné šťastie, ktoré mi v živote zostalo. Nevedela som si predstaviť, čo budem robiť sama, bez jeho ochrany, vo svete plnom toľkých zlých a nedôveryhodných ľudí. 

Dlho bolo ticho. Ticho a prázdno. 

Nevedela som, čo s časom. Hľadala som na parkovisku pred prácou jeho auto. Chodila som na miesta, kam chodieval on a čakala som ho dlhé hodiny. 

Nikdy neprišiel. 

Domov som chodievala vždy peši popri ceste a čítala som si ešpézetky všetkých áut, ktoré sa na to jeho čo i len podobali. Každý deň som mu v správe popriala dobré ráno a večer vždy krásne sny. Aby vedel, že mi na jeho snoch záleží. 

Mlčal. 

Celú večnosť som netušila, čo je s ním. Začala som sledovať televízne správy a čítať noviny, či sa mu náhodou niečo nestalo. V najsilnejšom štádiu mojej sebaľútosti mi akási vyššia moc zariadila s pánom dokonalým náhodné stretnutie. 

„Ako sa máš?“ 

„V rámci možností.“

V tej chvíli sa usmial a odpustil mi. Dostala som druhú šancu.