Pre všetkých úzkostlivých a ustráchaných rodičov

Norbert Michlian

Tí, čo sa narodili pred rokom 1980 sú skutoční hrdinovia, akýsi hollywodski majstri prežitia. Ale skutočne ! Len sa zamysli nad tým, tí čo sa narodili pred rokom 1980, teda MY – je to hotový zázrak, že sme prežili. My sme ešte nemali detské sedačky v autách, fľaštičky na lieky a chemikálie sa dali ľahko otvoriť, neboli vybavené žiadnymi figliarskymi detskými zátkami, ani šuflíky a dvere nemali bezpečnostné zámky. A keď sme sa išli bicyklovať, nie že sme nemali prilby a chrániče, ale ani poriadny bicykel sme nemali. To nebola vôbec sranda. My sme ešte pili vodu z vodovodu a nemali sme ani predstavu o tom, čo znamená presne pojem minerálka. Nenudili sme sa, keď sme mali príležitosť, išli sme sa von hrať. Áno, von ! Celý deň sme boli vonku a naši rodičia len dúfali, že ešte žijeme a sme vcelku, veď ani klasický telefón nemal každý, nie to ešte mobil. Hlavne nie my, deti ! V lete sme behali vo vysokej tráve a v blízkom lese, predsa sme nemali vyrážky a alergické záchvaty. Nevedeli sme, čo je alergia na peľ a o ambrózii sme si mysleli, že je to nejaký zvláštny druh žihľavy. Keď sme spadli, poranili sme sa, zlomila sa nám niektorá končatina, alebo sme si len jednoducho rozbili hlavu, nikto nikoho kvôli tomu nezažaloval. Na vine sme boli proste my. Dokonca keď silnejší z nudy zmlátil menšieho a slabšieho, aj to bolo v poriadku. Toto takto fungovalo a naši rodičia sa nestarali do toho. Naše stravovacie návyky podľa dnešných poradcov na zdravú výživu obsahovali v jedlách viacnásobnú smrteľnú dávku škodlivín, ešte aj obézne americké dieťa, ktoré denne posiluje v Mc-Donaldse by padlo na zadok od úžasu, čo všetko sme my pojedli. Len si spomeňme na školskú jedáleň. A predsa sme tu. Kakao neobsahovalo vitamíny A, B, C, D a E, volalo sa proste Granko a nám to úplne stačilo ku šťastiu. Pili sme sirupy a malinovky, ktoré ani zo správ nepočuli o umelých sladidlách a konzervačných látkach, boli vyrobené z ozajstného cukru. Limonády sme si miešali sami a na neumytom ovocí sme si maškrtnícky pochutnávali priamo zo stromov. Mali sme kamarátov ! Takých, s ktorými sme sa stretli na ulici, na ihrisku a v klube pri pingpongovom stole. Keď neboli tam, jednoducho sme zapískali alebo sme zazvonili k nim a oni nás pustili dovnútra. Nemuseli sa pýtať rodičov a ani my sme sa nemuseli pýtať našich ! Nenosili nás rodičia všade autom ... A predsa sme tu. Na krku nám visel kľúč od domu, keď sme sa išli hrať, často sme bojovali s palicami, hrali sme sa na indiánov a schovávali sme sa na nebezpečných staveniskách, hádzali sme jeden druhého loptou, kameňmi...a predsa sme tu. Nevybili sme jeden druhému oči a ostatné rany sa aj tak zahojili. Futbal mohol hrať len ten, kto vedel hrať. Vtedy ešte platil nepísaný zákon, ktorý dnes už málokto pochopí : „Rob to, čomu rozumieš“. A tí, čo hre nerozumeli, mohli len smutne pozerať z diaľky a hľadať si iných spoluhráčov. Lásku sme sa neučili z brazílskych telenoviel, len sme ju jednoducho prežívali. Po prvom bozku sme šťastní a zaľúbení bežali po ulici tak, ako by sme už nikdy nechceli zastať. Keď sme dostali zaucho od učiteľa neprebodli sme ho hneď nožom, nedávali sme ho na súd a nesťažovali sme sa doma rodičom. Ba, naopak, radšej sme to ani neprezradili. Poznali sme zákony a keď sme ich porušili, rodičia sa nás nezastali. Pretože nás naučili tak žiť, aby sme vedeli čo znamená POVINNOSŤ, SVEDOMIE, ZODPOVEDNOSŤ a DOBRÝ POCIT. Poznali sme ozajstný zmysel týchto slov. Takí sme boli MY. Hrdinovia jednej pominutej doby, nad ktorou sa dnešná mládež len nechápavo usmieva.