Ako deti zmenili náš vzťah a život
Neviem presne kedy sa to stalo, ale po detoch to uz nie je ako predtym. Ako keby sme uz neboli "my". Kazdy den len krik, plienky, vecera, skolky, unava. On bol stale viac nervozny a tichy, ja som len dufala, ze si raz vsimne, ze aj ja potrebujem objatie alebo aspon opytat sa, ako sa mam. Kedysi sme sa smiali, pozerali filmy, chodili von len tak. teraz sedime vedla seba a je ticho. Nie take v pohode ticho, ale take, co boli.
Vzdy je to o dvoch, cize nema zmysel sa stazovat na manzela-manzelku.
Nechcela som sa len stazovat na muza, viem ze aj on ma svoje a nie je to lahke pre nikoho z nas. Skor som to chcela len niekam napisat, mozno sa vyrozpravat, lebo tie tiche vecery fakt niekedy bolia viac ako hadky.Deti milujeme obaja, ale niekde po ceste sme sa asi fakt stratili... Mozno to len potrebujem uvidiet aj ocami niekoho ineho, kto tym presiel. Alebo len pocut, ze to byva, ze to nie sme len my.
Citim sa teraz dost sama, aj ked nie som sama. A to je mozno to najhorsie.
Lenze Ty sa nemas "z toho vyrozpravat". Toto by si naozaj mala riesit, realnymi efektivnymi rieseniami, inak vas vztah stroskota. Vyrozpravanie ani polutovanie a zdielanie pocitov na fore fakt nepomoze. A toto vsetko myslim v dobrom.
A v tom tichu si ho skusila objat a povedat co ta trapi? Spytat sa ako to vidi on? Skusit s tym nieco urobit? Pokusila si sa vobec o rozhovor? Ci cakas ze to nejak samo prejde?
Inak sa len navzajom stale viac vzdalujete, potrebujete byt aj manzelia, nie len rodicia.
Stratili ste sa tak sa znova nájdite. Deti k babke alebo niekam a vy choďte na rande a rozprávajte sa.
Kedy ste boli niekde sami? Na pár hodín? Večera, kino, prechádzka. Rozprávali sa o inom ako o deťoch a domácnosti? Prestali ste pracovať na vzťahu, treba s tým len zacat. Keď nepostrehla babkx, nast si niekoho na 3 hodiny a ísť s mužom na rande. My chodíme aspoň raz za mesiac sami na rande bez dieťaťa. Rozprávame sa co kto zažil, kam chce ísť, čo by chcel robiť. Neprestali sme byť partnermi len pre to že máme dieťa. Áno väčšina našich rozhovorov sa točí okolo bytu, dieťaťa a co treba spraviť kúpiť. Ale aspoň večer keď malý zaspí si k sebe sadneme a sa objímame. Povie mi co bolo v práci, ja jemu co doma. Alebo len tak sedíme pri sebe. Mame dohodu ze nech sme na seba akokoľvek nahnevaný bez pusi z domu nikto nejde, čiže aj keď on vstane a ide do prace a my ešte spíme pusu mi dá. Rovnako keď príde. Treba si niektoré veci plánovať ale stojí to za to
U nás sa s manželom nemáme kedy ani rozprávať. Dokola sa len deti riešia, škôlka, choroby a do toho máme ešte aj bábätko. Netýka sa to len mužov ale aj žien. Nikto nie je Nostradamus,nevieme si navzajom citat myslienky. Ak jedného z partnerov nueco trapi treba to povedat.Základný princíp vzťahu je vzájomná blízkosť a komunikácia. My pri 3 malých deťoch sa fakt nemáme kedy rozprávať tak sme sa dohodli ze raz do mesiaca na 2-3 hodiny vypadneme a budeme len my dvaja. Fakt to obom vždy dobre padne
Bud sa to zmeni a bude sa snazit aj on aby situacia bola lepsia, alebo je to ten tip muza, co dosiahol deti a rodinu a uz sa nemusi snazit, lebo jeho cielom bolo nieco ine.
Precitala som si kazdy jeden komentar a vela z toho mi dava zmysel. Viem, ze bez realnej zmeny sa nic nezmeni, len je obcas tazke v tom kolotoci najst ten prvy krok. Ale ano, treba ho urobit.Skusim si to s nim otvorene prehovorit, nie s ocakavanim ze mi precita myslienky, ale aby vedel, ako to cele citim.
Realita takmer v každej rodine. Jasne že narodením deti sa všetko zmení, veď deti preberú pozíciu číslo jedna medzi vašimi prioritami, takže logicky všetko ostatné ide bokom. Treba veľa komunikovať a občas si na seba nájsť čas, bez detí.
Viem, že zdieľať pocit nestačí, že musí prísť reálna zmena. Ale možno ten prvý krok je práve to, že si to človek prizná – že niečo nefunguje, že ho to bolí, že sa cíti stratený. A až potom sa dá začať niečo reálne meniť. Napísala som mu dnes večer správu, takú obyčajnú – že by som sa s ním chcela porozprávať. Nie hádať, nie vyčítať. Len hovoriť. Možno aj počúvať. Uvidíme, kam nás to zavedie, ale vďaka vám mám aspoň pocit, že nie som čudná, ani sama. A to je obrovská úľava. ❤️
Drzim palce, chce to uprimny rozhovor bez vycitiek ;)
@nafka0483 ďakujem ❤️ presne to sa snažím – hovoriť bez výčitiek, len úprimne, z toho miesta v sebe, kde je viac smútku ako hnevu. Možno to nebude jednoduché, ale verím, že to za pokus stojí.
určite to za to stoji, ked to nechaš zajst priďaleko, možno už nebude cesty späť
Ahoj, mrzi ma ta situacia. V prvom rade, chlap si nic "nevsimne". Tieto veci sa riesia komunikaciou. "Majo vidim ze je toho aj na Teba vela, ale som vycerpana a potrebujem niekedy vidiet ze prejavis zaujem aj o mna, ze ma podporis, objimes a opytas sa, ako sa mam".
Druha vec, deti uz su skolkari. Mate starych rodicov? Ak nie, davat ich opatrovatelke alebo si niekoho volat. Keby len par hodin do dna raz za cas. Na vecer, na vikend. A pracovat na vas dvoch. Ked to nebudete robit, nebude to lepsie.