Ako prekonať precitlivenosť po narodení detí?
Ahojte. Bola som žena, čo nemala rada deti. Časom ale zatikali bio hodiny a ,,vyrobili,, sme si úžasné dieťa. Najskôr som sa bala, tehotenstva, pôrodu, rodičovstva. Našla som sa v Tom , milujem byť mama , milujem tie moje deti, keď som držala prvé bábo v náručí prvý krát už som vedela že chcem ďalšie. Proste to zbožňujem a najradšej by som mala deti aspoň 5... To len na úvod... Vždy som bola skôr tvrdšia, ironická, humor mierne čierny, nepohli so mnou žiadne záležitosti ktoré sa netýkali mňa alebo mojej rodiny... Vedela som súcitiť ale tak nejak to pre mňa malo vtedy zdravé hranice alebo ako to nazvať...skrátka keď som pozerala správy, alebo dajake nadácie a podobne, pozastavila som sa nad tým že ach strašný svet, chudáci deti/starkí/psíkovia/lesy proste uvedomele som poznamenala že život je ťažký a tým to haslo. Ale odkedy som mama, ja to neviem ani opísať ako má strašne vezme každý osud hlavne teda detí. Je mi ťažko každý jeden deň , prestala som pozerať správy, ale objavuje sa to priebežne hocikde.. zbierky pre deti ktoré sú choré, príbehy na soc. Sieťach , Instagram už tiež neotváram lebo vždy sa tam zobrazí nejaký príbeh ako sa lúčia rodičia s dieťaťom kt. Zomrelo a podobne , všelijaké postihnutia, chudobné deti z tretích krajín ktoré sú špinavé hladné... Mne ide puknut srdce, mám hrču v krku len to zbadám, nemôžem si pomôcť ale akoby som si v tej chvíli vizualizovala tie moje deti že by takto boli a som v keli niekedy aj na niekoľko dní... Keď sa začala vojna na Ukrajine a ukazovali tie deti a maminy na hraniciach , ja som bola paralyzovaná niekoľko týždňov nespala nevedela som sa poriadne usmiať...stále som si hovorila že to je tehotenstvo, hormóny, zlepší sa to..ale už mám druhé bábo, momentálne má 2 mesiace, starši má 4 roky a je to stále bez zmeny... Je to pre mňa o to ťažšie že to sú úplne nové nepoznané pocity a ja neviem ako s nimi narábať... Ako si to mám nepripúšťat neviem čo s tým. Niektoré zábery mám v hlave stále .. ako sa s tým vysporiadaVate vy ? Prispievate na rôzne nadácie a to vám pomáha ? Alebo to proste viete vypustiť?je to časť o materstve ktorá tu už bude navždy ? Ďalšia vec na ktorú má nikto nepripravil ? Pripadám si ako úplný idiot že dokážem tak prežívať niečo čo sa má netýka. To som bola ako beZdetna až taká necitliva a neempaticka ? Čo s tým ? Ja nechcem každý jeden deň plakať a trápiť sa , nechcem aby ma moje deti vnímali ako tragédku precitlivelu...takéto emócie sú pre mňa úplne nové...no skôr emočne búrky... Niekedy aj keď sa mi snívajú hnusne sny kedysi som sa ráno oklepala a po káve som už nevedela že nejaký sen bol...teraz nad tým uvažujem celé dni a rozoberám si to, čo to môže znamenať a väčšinou tam ide o moje deti takže som v strese a zas len revem že čo keď by to bola pravda... Nedajboze by sa mojim deťom prihodila nejaká choroba alebo čo tak miesto toho aby som im bola oporou budem s nimi plakať ? Komu už len prospeje takáto mama ? Čo mám s týmto bordelom emocnym robiť ? Poraďte prosím..❤️
Ako sa s tým vyrovnať ti neporadím, ale nie si v tom sama. Filtrujem všetky takéto informácie, nečítam knihy s podobnou tematikou (mám doma dve knihy z prostredia koncentračného tábora, ktoré som vôbec nečítala a ani sa nechystám, proste mi to vadí), nepozerám filmy, kde sa ubližuje deťom, zvieratám, aj celkovo ľuďom. Keď v nejakom thrilleri ukazujú veľmi názorne nejakú vraždu, nepozerám sa, hoci viem, že je to len film, proste mi to vadí.
Si dva mesiace po pôrode. Ešte stále si hormonálne nestabilná, či ako to nazvať. Malo by sa to zlepsiť.
@h2 hej presne , ako ja ...minule manžel pustil dokument o Putinovi, že ten jeho ,,myšlienkový pochod,, tam opisujú ale začalo sa to atómovkou a ukazovali ten dopad na ľudstvo, ten dokument nešiel ani 10 minút a ja som mala ,,zaďeláno,, na dvojtýždňove rumazganie a zlé sny... A keď manžel pozeral nejaký historický film tiež vojnový, nekukala som to , neznesiem to utrpenie ako ukazujú, ale prešla som okolo do kuchyne a zbadala som polovicu vojaka, doslova len trup ako ešte chvíľu žil, a mám to pred očami dodnes a je tomu už 3 roky a vždy keď vidím akéhokoľvek vojaka , spomeniem si...ale takáto som nebola mám 35 rokov a nebola som taka...precitlivela...a vojnová téma, to má vzdy zaujímalo, pochodila som aj koncentračné tábory , kedysi .teraz si neviem predatavit tam ísť a vidieť to...Lenže ty si taká bola aj pred tehotenstvom ? Či tiež az odkedy si mama ? Ja sa veľmi snažím ale všetko odfiltrovať nejde...😭
@bubuzu ale dva mesiace po pôrode druhého dieťaťa, prvé má už 4 roky....a presne tak nejak plus tehotenstvo to trvá .....
Nehovoriac o Tom ako strašne prežívam úplne somariny. Ohľadom svojich detí... Revem vždy keď musím vyradiť oblečenie lebo je už malé ...to vždy keď som vyradovala po starsom, to je na celý deň osamote jedna urevana dráma, začnem v jednej skrini a skončím s fotkami keď bol bábätko a stále dokolecka...vtedy som aspoň nechávala tie veci že ešte ďalší prcek výnosu ale teraz ide ten kolotoč znova pri druhom, ale už ani nemám tu nádej že odložím si pre ďalšie , lebo už ďalšie neplánujeme ( chcela by som ale finančne, zdravotné, vekovo už by to nebolo ok)... Takže sa s vecami musím lúčiť definitívne...a to neviem ako dám , druhý má dva mesiace a ja som mu veci z pôrodnice nedokázala ešte vyradiť hoci už neoblečie...mám to položené na skrini a tvarim sa že to tam nieje inak zakaždým rev... 🤦
A čo je na tom zle? Hanba? Na tu doma kašli. Proste sa tak nejak duševne očisťuješ.
Nie, vôbec som taká nebola predtým. Bola som, ako ty, dokonca som tiež veľmi dlho nechcela mať deti.
Ale ja to zase až tak neprežívam, neplačem, ani nie som hotová z niečoho celé týždne. Len mi vadí sa na to pozerať.
Tak toto je už asi aj na psychológa.Aj tvoje deti postihnú škaredé a nie príjemné veci.Samozrejme,že nie vojny,hlad a choroby ( klop,klop). Ale každého stretávajú v živote bežné nepríjemné veci ako smrť v rodine,debilni spolužiaci,niekto,kto na ne dvihne hlas,tlak z povinnosti,úrazy,atď
A naozaj v takýchto chvíľach je potrebné zachovať chladnú hlavu a nerobiť paniku.No a nie,deti asi nechcú vidieť nonstop zrútenu,urevanu a nepoužiteľnu matku.
Tak uz prve tehotenstvo sposobi v zenskom mozgu zmeny, nastavi ho do vnimavejsieho modu, aby zena bola dostatocne citliva a vnimava k svojmu dietatu. Ja som bola vzdy velmi citliva, ale uz prvom tehotenstve, ktore ani nedopadlo dobre, sa to este zosilnilo. Ani som nemala dieta, ale ten mozog sa uz zmenil. Po druhom uspesnom tehotenstve som nejaky cas mavala aj predtuchy roznych veci, ovela castejsie ako inokedy.
Ak to ale u teba nadobudlo rozmery, ze uz ta to ozaj aj paraltyzuje, tak uz by som isla za psychologom. Je mozne, ze je za tym este nieco ine, nez len fyziologicke zmeny, ze sa to spojilo s nejakym inym problemom a vzniklo toto. A ak by to aj boli len tie, tak su rozne zvladacie techniky. Prezatial sa vyhybaj spravam.
Ako som otehotnela, tak som ostala citlivejsia. Nie az v takej miere ako ty, ale napr. nemozem pozerat filmy alebo spravy, kde sa ublizuje detom. A to ma syn 5.
Moja mama spominala, ze to mala rovnako. Ked sme boli male deti bola citlivejsia na negativme spravy - tiez hlavme, co sa deti tyka. Potom sa to "vratilo do normalu" ako sme podrastli ale odkedy ma vnucata je to vraj znovu rovnake.
Och akoby si o mne písala. Tiež som zvedavá co tu baby poradia😊
Plakať kvôli oblečeniu, to už mi príde, že nie je ani tak precitlivelosť, ako úzkostné stavy nejaké... poradiť sa so psychológom. Či za tým nie je niečo viac než hormonálna nerovnováha...
Jedna vec je byť citlivý a druha už všetko prehnane prežívať. To už je aj na odborníka, keď dva týždne plačeš kvôli nejakému programu v televízii
vždy je lepšie, ak je človek citlivý ako necitlivý. Ale aj tak si to treba zracionalizovať tieto dojímavé pocity. Ako pomôžem cudziemu dieťatu, keď ja budem kvôli nemu doma plakať? Každé dieťa raz bude dospelé, prečo neplačem nad každým dospelým, ktorý si zničil život, hoci nežil dobre a nebol citlivý? Veď tiež bol raz dieťa, nevinná ľudská bytosť, ktorá len nemala šťastie v živote? Veď je to tá istá bytosť, len v dospelom tele.
Môže existovať svet bez utrpenia, bez zla? Len samé dobré veci, láska a šťastie? Bol vôbec niekedy taký svet? Asi nie... Zlo treba zastaviť a potrestať, ale pomôžem tomu nejako, keď sa budem kvôli všetkému doma sužovať? Môže sa aj mne niekedy stať niečo zlé? A mojim deťom? Áno, môže, raz možno sama budem čeliť nejakým ťažkým chvíľam, ktoré bude treba spracovať a odžiť. Čo to so mnou urobí? Pomôže mi v tom nejako, keď budem plakať nad každou tragédiou na tomto svete? Pripravím sa tým na zlé veci, ktoré sa mi môžu ale aj nemusia stať?
Zlé veci nám ukazujú v TV preto, aby sme boli ostražití, aby sme sa vystríhali chybám iných ľudí, aby sme si sami uvedomili, čo všetko sa môže stať. Napríklad čo spôsobí mobil za volantom, dieťa zabudnuté v aute, alkohol za volantom, nevypočutý teenager skočiaci z mosta, neriešené psychické problémy, zneužívané dieťa, ktorého zneužívanie si nikto nevšimol atď. Tragédie v TV nás poučujú kedy byť ostražitejší, vnímavejší k iným ľuďom (nielen k deťom). Aj mne niekedy slza vypadne, v duchu poľutujem osud človeka, aké to mal ťažké a pošlem mu virtuálne objatie, ale ďalej
s tým nemám čo robiť. Ja si tiež musím chrániť svoje psychické zdravie a nepotrebujem si riešiť následne nejaké neurózy kvôli niečomu, čo neviem ovplyvniť.
Ahoj. Ja som bola už pred pôrodom citlivá a po pôrode sa to zhoršilo, ale nie až do extrémov, ako plávanie pri vyraďovani prádla.
Ale minule som sa rozrevala, keď mi učiteľka vravela, že mala plakala cez prestávku...alebo keď išiel som do prvej triedy...chápem ta, lezie to človeku na nervy.
Podľa tvojich opisov to máš ešte horšie, ale žiaľ, neprešlo to...A to.maju deti 5 a 7.5 roka....ale ja som.mala nábeh (skôr plávanie pri filmoch a tak) už pred tehotenstvom.
Som zvedavá na tipy. Neuveris, dnes som premýšľala, ako si veci nepripustat prlis. Noo ako?